Namiesto samostatného vydania blogov uverejňujeme teraz poslednú časť rozhovoru Teológia vo verejnom priestore s Ľubomírom Martinom Ondráškom.
Príjemné a obohacujúce čítanie prajeme. Musí mať verejný teológ nevyhnutne “klasické” teologické vzdelanie? Nevieme o tom, že by v stredo–európskom prostredí teologické fakulty vôbec ponúkali niečo ako postgraduálny program vo verejnej teológii. Začnem – ak môžem – vlastnou akademickou trajektóriou. Moje bakalárske štúdium bolo zamerané na Bibliu, teológiu a kresťanské vzdelávanie. Resty v spoločenských vedách som musel dohánať počas ďalšieho štúdia a samoštúdiom. V USA sa za "klasické" teologické vzdelanie považuje študijný program Master of Divinity, v rámci ktorého sa môže študent špecializovať. Počas jesenného semestra v roku 2000 som študoval s profesorom Eldinom Villafañem dva predmety z oblasti kresťanskej sociálnej etiky, prežil som "druhú konverziu" a povolanie sa tejto oblasti ďalej venovať. Na Harvardovej univerzite som sa potom zameral na vzťah kresťanstva a kultúry, na Chicagskej som študoval filozofickú, teologickú a politickú etiku a teraz na Bostonskej sa venujem transformačnému líderstvu. Určite ste si všimli, že som nikde nespomenul verejnú téologiu – žiadna z inštitúcií, na ktorých som študoval, takýto program ani neponúkala. Dôležitým odlišovacím znakom verejného teológa od iných, je jeho alebo jej interdisciplinárne zameranie a to sa dá dosiahnuť aj v programoch, ktoré nemajú priamo v názve “public theology”. Princeton Theological Seminary takýto program neponúka, ale na (nielen tejto) škole existuje Centrum pre verejnú teológiu a dá sa tu dobre pripraviť na službu verejného teológa. Wesley Theological Seminary vo Washingtone D.C. napríklad magisterský program vo verejnej teológii ponúka. Bývalý spolužiak a priateľ sa angažuje v Etiópii a na jednej z teologických fakúlt pomohol vytvoriť magisterský program vo verejnej teológii. Bolo by skvelé, ak by sa niečo také podarilo aj na Slovensku. Osobne budem spokojný aj vtedy, keď budú teologické fakulty ponúkať dostatok kurzov v oblasti náboženstva a verejného života, teológie a kultúry, kresťanstva a spoločnosti, kresťanskej sociálnej etiky, či verejnej služby cirkvi a mať ľudí, ktorí ich dokážu kompetentne učiť. Chvíľu by síce trvalo, kým by sme videli pozitívne zmeny v spoločnosti, ale tie by prišli. Hoci verejných teológov typu Reinholda Niebuhra sa rodí len niekoľko v každej generácii, v širšom význame tohto slova sa môže verejným teológom stať každý biskup, kňaz, farár, či pastor. Ambíciou teologických škôl by malo byť ich na túto službu pripraviť. Vieš aj o európskych univerzitách alebo think–tankoch, ktoré idú týmto smerom? Aj v Európe existujú školy a profesori, kde sa študenti môžu verejnej teológii na vysokej úrovni venovať. Dnes sú pre talentovaných a pracovitých slovenských študentov tieto programy – na rozdiel od programov v USA – vďaka členstvu v EÚ aj finančné dostupné. Výborným miestom na štúdium je Edinburská univerzita a konkrétne profesor David Fergusson, Oxfordská univerzita a profesor Nigel Bigger a myslím, že aj profesor Tomáš Halík na Karlovej univerzite by sa asi potešil, keby sa pod jeho vedením chcel niekto tejto problematike venovať. Magisterský titul vo verejnej teológii ponúka napríklad Chichesterská univerzita, ku kvalite samotného programu sa však neviem vyjadriť. Nie som si vedomý, že by podobné programy existovali v našom geografickom priestore. Vráťme sa ešte k Tvojmu pôsobeniu na Slovensku. Aké najväčšie prekážky pre verejnú teológiu na Slovensku vidíš a ako by sa podľa Teba dali prekonať? Na Slovensku a aj v ďalších postkomunistických krajinách pozorujem dopyt po verejne angažovaných teológoch a duchovných, a žiadne veľké či dokonca neprekonateľné prekážky pre verejnú teológiu v kontexte slobodnej a demokratickej spoločnosti nevidím. Naopak, vnímam množstvo príležitostí a hlad po teológii, ktorá je relevantná pre život v 21. storočí a dokáže prispieť k budovaniu dobrej spoločnosti a lepšieho sveta. V tomto prípade si myslím, že platí to biblické: “Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo”. Možno prekážky aj existujú, moje vnútorné nastavenie však vidí vždy najskôr príležitosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že verejná teológia si neporozumie s náboženským fundamentalizmom, denominacionalizmom, neflexibilným liberalizmom a ani militantným ateizmom. S bývalým profesorom Eldinom Villafañem Snáď až na ten militantný ateizmus tu toho máme neúrekom ... Napriek tomu si sa v tomto smere na Slovensku nestretol s nejakým odporom či nepochopením? Osobne som sa zatiaľ nestretol s prípadom, že by mi niekto chcel uprieť hlas vo verejnom priestore alebo by protestoval proti tomu, čo robím. Stretávam sa so záujmom, čoho dôkazom je napokon aj tento rozhovor. Ľudia vo vnútri i vonku cirkvi môžu mať samozrejme otázky a niekedy možno aj predsudky, ale to považujem za úplne normálnu súčasť transformačnej zmeny. Preto treba veci dobre a trpezlivo vysvetľovať a najmä vstupovať do verejného priestoru zodpovedne. Čo to konkrétne znamená, je otázkou na samostatnú úvahu. Aj tu však platí, že verejný teológ nedostane druhú príležitosť urobiť prvý dojem a napáchané chyby sa ťažko naprávajú. Pozrime sa aspoň na jeden príklad – publikačnú činnosť. Jeden z mojich profesorov hovorieval, že “skratka k excelentnosti neexistuje” a varoval nás pred dvojakým nebezpečenstvom: publikovaním “príliš skoro” a “príliš veľa”. Usiloval som sa jeho rady pridŕžať. Tomáš Halík začal písať svoje knižky až po päťdesiatke. Netvrdím, že vek by mal byť determinujúcim faktorom, ale nabádanie k istej zdržanlivosti je, myslím, najmä v čase blogov a sociálnych sietí na mieste. Kompetencia a charakter patria medzi základné piliere, na ktorých stojí zodpovedná verejná teológia. Ak je niektorý s týchto pilerov spochybnený minulými nerozvážnymi vyjadreniami či rozhodnutiami, dôveryhodnosť verejného teológa i samotného projektu verejnej teológie bude podkopaná. Publikačná činnosť, resp. vstupovanie do mediálneho prostredia je nepochybne dôležitou formou praktizovania verejnej teológie. Takýto spôsob však nie je dostupný všetkým. Aké iné podoby ešte môže verejná teológia mať? Začnem opäť od seba, nech nezostaneme len pri teoretizovaní. Moja verejná teológia bola doteraz komunikovaná troma základnými spôsobmi: publikovanie, prezentovanie a poskytovanie konzultácií. A vyjadroval som sa k otázkam spadajúcim pod štyri oblasti: náboženstvo, etika a verejný život, vzťahy štátu a cirkví, verejná služba cirkvi a pentekostálne/charizmatické kresťanstvo. Po absolvovaní terajšieho štúdia sa k nim pridá ešte transformačné líderstvo a spirituálna autobiografia. Vzhľadom na súčasnú geografickú polohu som sa doposiaľ vcelku pochopiteľne najviac venoval publikovaniu. Je to dosť široký záber, ktorý si väčšina akademických teológov nemôže dovoliť, pretože sa od nich očakáva, že sa stanú autoritou v konkrétnej, úzko definovanej oblasti. Môj cieľ, vychádzajúci z vnímania životného poslania, je iný a špecifikoval som ho v odpovedi na prvú otázku. Viem si však predstaviť, že v budúcnosti môžem robiť verejnú teológiu aj inými spôsobmi než doteraz a dokonca si viem predstaviť aj to, že ju nebudem robiť vôbec. Za najdôležitejšie považujem, aby teológ rozumel svojmu povolaniu a verne ho žil. Ak oddelíme teológiu od spirituality, budeme mať problém. V prvom rade sme kresťania, až potom teológovia, a ako kresťania chceme a musíme ísť tam, kde nás bude Kristus posielať. Ale vráťme sa ešte naspäť k podobám verejnej teológie. Verejný teológ nesedí kdesi na opustenom ostrove, zaoberajúc sa výplodmi svojej intelektuálnej fantázie. Agendu mu určuje to, čo sa deje v reálnom svete. Iné podoby bude mať verejná teológia v demokratickej a iné v totalitnej spoločnosti. V tej prvej bude verejný teológ nositeľom pokoja, v tej druhej jeho narušiteľom. V každej bude advokátom slabých a núdznych. Latinskoamerická teológia oslobodenia je formou verejnej teológie a rovnako ňou je kresťanská pravica v USA. Hoci diametrálne odlišné, obe majú výrazné nedostatky, ale aj prvky, ktorými sa zodpovedný verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickom kontexte môže nechať inšpirovať. Publicistiku môže nahradiť či doplniť protest – spomeňme si na Martina Luthera Kinga, Jr., politika – pozrime sa na život Abrahama Kuypera, participácia – zamyslime sa nad Johnom Courtneyom Murrayom, dobre premyslená petičná akcia, ale najčastejšie to bude praktické angažovanie sa v prospech spravodlivosti a spoločného dobra. Pre mňa je verejná teológia v tej najzákladnejšej rovine spojená so zodpovednou angažovanosťou teológa/kresťana vo svete s cieľom jeho pozitívnej premeny. Svet začína, ale samozrejme nekončí našou miestnou komunitou – spôsobov, ako sa v nej cirkvi môžu angažovať je mnoho a budú závisieť od konkrétnych problémov, s ktorými sa daná komunita potýka. Dôležitou úlohou verejného teológa je v tomto úsilí cirkvám pomôcť. Mala by mať verejná teológia aj “prorocký rozmer”? Ak áno, v akom slova zmysle a akým spôsobom? Odpoveď je jednoznačne afirmatívna. Verejný teológ by mal byť v spoločnosti prorockým hlasom, ktorý si však nemožno zamieňať s hukotom sirény. Zámerne som pojem “prorocká” nepoužil vo svojom zozname desiatich charakteristík verejnej teológie. Dôvod, prečo som opatrný pri používaní tohto termínu je, že sa často stretávam z jeho nadužívaním, zneužívaním a následnou devalváciou. Jean Bethke Elshtainová, ktorej práca prorocký rozmer nepochybne mala, v jednej zo svojich kníh pomenovala problém celkom presne: “Dlho v sebe prechovávam obavu, že tí, ktorí si pre svoju prácu osvoja silný pojem prorocký, ho z času na čas používajú ako ideologickú zásterku. “Prorocký” príliš často predstavuje odsudzujúcu rétoriku spojenú s konkrétnou politickou agendou.” Pre mňa je diskutovaný rozmer obsiahnutý v charakteristike “normatívna” a zdôrazňovaní, že okrem deskriptívneho a praktického aspektu, by mala verejná teológia mať aj preskriptívny element. Inými slovami, verejný teológ len nepopisuje, ale ponúka tiež normatívne vyjadrenia a hodnotiace súdy. Pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, že teológia a etika by nemali byť od seba oddeľované. Nie každý teologický etik je verejným teológom, ale každý verejný teológ je teologickým etikom, respektíve teológom a etikom. Jeden z rozdielov medzi prorockým hlasom a hučiacou sirénou, je prítomnosť alebo absencia pastorálnej citlivosti. Spolueditor knihy zaoberajúcej sa témou cirkvi a spoločnosti Ak by si si mal vybrať 5 kníh, ktore Ťa ako verejného teológa najzásadnejšie ovplyvnili, ktoré by to boli a prečo?
Viac ako konkrétne knihy ma ovplyvnila osoba a dielo už viackrát spomínaného Reinholda Niebuhra. Podobne ako Niebuhr, aj ja nachádzam inšpiráciu v tradícii augustiniánskeho realizmu, ktorý určuje základné parametre mojej verejnej teológie. Niebuhr na rozdiel od Hobbesa alebo Rousseaua správne zodpovedal antropologickú otázku, čo má zásadný význam pre jeho etické a politické myslenie. Tu je dobré si pripomenúť, že verejní teológovia sú ovplyvnení rôznymi fundamentálnymi teológiami, etickými teóriami a politickými filozofiami, ktoré v konečnom dôsledku určia charakter ich verejnej teológie. Walter Rauschenbusch – jeden z hlavných exponentov sociálneho evanjelia – bol verejným teológom, no jeho myslenie a vízia pre spoločnosť boli značne odlišné od Niebuhrových. V poslednom čase som sa začal hlbšie zaoberať životom a dielom troch brilantných jezuitov – Johna Courtneyho Murraya, Averyho Cardinala Dullesa a Roberta W. McElroya, katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina a v našom kontexte dobre známeho Tomáša Halíka. Všetci chápu dôležitosť zodpovedne angažovaného kresťanstva a ich myšlienky sú pre nás studnicou múdrosti. Napriek tomu, že k niektorým autorom môžeme mať bližšie než k iným, pre verejného teológa je potrebné čítať kvalitných autorov z rôznych teologických tradícií. Ak sa venujeme verejnej teológii, dogmatické otázky a teologické rozdiely ustupujú do úzadia. Napríklad otázka Filioque je pre cirkev a niektorých teológov mimoriadne dôležitá – verejný teológ si jej dôležitosť uvedomuje, ale pre jeho prácu je irelevantná, zatiaľ čo otázka vzťahu kresťanstva a demokracie je pre neho kľúčová. Ak by som mal odporučiť päť kníh, ktoré ponúkajú užitočnú teoretickú rozpravu o verejnej teológii, na myseľ prichádzajú tieto: A Companion to Public Theology (Kim a Day, editori), The Search for an American Public Theology: The Contribution of John Courtney Murray (McElroy), Constructing a Public Theology: The Church in a Pluralistic Culture (Thiemann), The Analogical Imagination: Christian Theology and Culture of Pluralism (Tracy), a Public Theology and Political Economy (Stackhouse). Ak by mal niekto záujem vidieť príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte, môže si prečítať moju nedávno vydanú zbierku publicistických esejí Kresťanstvo, etika a verejný život. Všetci myslitelia, ktorých som spomenul v našom rozhovore, ma nejakým spôsobom ovplyvnili. Najviac ma však ovplyvnili traja profesori, s ktorými som mal tú česť a radosť študovať: Eldin Villafañe, Harvey Cox a Jean Bethke Elshtainová. Títo vo viacerých dôležitých ohľadoch rozdielni myslitelia zanechali na mne v konkrétnych obdobiach môjho intelektuálneho vývoja nezmazateľnú stopu. Ak by som ich nikdy nestretol, môj život – nielen ten akademický – by sa uberal iným smerom. Trúfalá otázka by znela, “Akým smerom?” Vieš si predstaviť, že by si robil niečo iné? V roku 1991 som odpovedal na – čo som vnímal ako – Božie volanie a svoj život som zasvätil službe, ktorej formy boli počas môjho doterajšieho života rôzne. V čase, keď som stretol Eldina Villafañeho, som pôsobil v pozícii pastora a moje chápanie vecí bolo v porovnaní so súčasným značne obmedzené. Ak by som Eldina nestretol, asi by som pokračoval v pastoračnej službe a nešiel ďalej študovať. Je pravdepodobné, že by som robil nejaký typ kresťanskej služby, ale viac si naozaj netrúfnem povedať. V tejto súvislosti ma napadajú v inom kontexte vyslovené slová Donalda Rumsfelda: “Existujú známe známa: existujú veci, o ktorých vieme, že sú známe. Vieme tiež, že existujú známe neznáma: to znamená, že existujú veci, o ktorých vieme, že sú nám neznáme. Ale existujú aj neznáme neznáma – tie veci, o ktorých nevieme, že sú nám neznáme.” Kresťan je pútnikom na ceste a na jej jednotlivých úsekoch sa snaží rozpoznať Boží hlas. Boh k človeku okrem iného prehovára skrze ľudí, ktorých na ceste postretne. Veľmi sa nezaoberám otázkami typu “čo by bolo, keby” som danú osobu nikdy nestretol. Za každú, ktorú som na ceste stretol a pomohla mi dostať sa bližšie k cieľu, som vďačný a snažím sa od nej niečo naučiť. Zároveň by som chcel byť takou osobou pre iných. Srdečná vďaka za rozhovor! Potešenie bolo na mojej strane. Ďakujem za váš záujem o verejnú teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). |