Kto chce kam, pomôžme mu tam? : Krátke pojednanie o eutanázii od Jána Henžela
Teológia vo verejnom priestore : 1. časť rozhovoru s Ľubomírom Martinom Ondráškom Je Benediktova voľba nevyhnutná? : Reflexia nad knihou Roda Drehera o stratégii pre kresťanov v post-kresťanskom svete od Martina Bielika Kto chce kam, pomôžme mu tam?
Krátke pojednanie o eutanázii V starovekom Grécku nazývali tiché a pokojné ukončenie života eutanáziou (dobrá smrť). Obsahom eutanázie bola celková starostlivosť o zomierajúcich a tíšenie ich bolesti. Nikoho v súvislosti s eutanáziou vtedy nenapadlo privodiť smrť. V období rokov 1347-1351 vyhubila asi polovicu obyvateľov Európy nákaza, ktorú ľudovo označujeme ako čierny mor. Odvtedy začali Európania hovoriť o ars moriendi (umenie zomierať). Keď sa v 19. storočí zaviedla v medicíne anestézia (potlačenie vnímania bolesti), tak v roku 1870 navrhol Samuel D. Williams použiť chloroform nielen na potlačenie bolesti, ale aj na úmyselné ukončenie života. Prvé (neúspešné) pokusy o legalizáciu úmyselného ukončenia života prišli v roku 1905 v Spojených štátoch. Výrazne negatívny tón nadobudol pojem eutanázie počas 2. svetovej vojny, keď nacistické Nemecko uskutočnilo program masovej likvidácie najmä duševne chorých. Pokrok v liečebných postupoch a najmä používanie medicínskych prístrojov viedol od osemdesiatych rokov minulého storočia k obnoveniu diskusií a tento krát k oveľa pozitívnejším postojom k eutanázii. Dnes sa snažíme o technologickú nesmrteľnosť. Preto sme zomieranie umiestnili do nemocníc, ktoré považujeme za akési zbrojnice proti smrti. Keďže však ani naša technológia nedokáže smrti úplne zabrániť, tak technológiu chceme použiť nato, aby sme smrť aspoň urýchlili, keď jej nedokážeme zabrániť. Tak sa obsah pojmu eutanázia zmenil zo starostlivosti o zomierajúcich na „konanie, ktoré privodí bezbolestnú a ľahkú smrť“ (1). Umeniu zomierať (ars moriendi) sme sa už prestali učiť. Ako v mnohých iných oblastiach, ktoré súvisia so schopnosťami človeka, aj tu je aktuálna otázka, či to, čo človek dokáže urobiť, je aj správne urobiť? A čo vôbec robí naše konanie správnym? Na tieto otázky tu nemôžeme obecne odpovedať, ale v súvislosti s ľudským životom z hľadiska kresťanského svetonázoru môžeme povedať, že človek nie je autorom, ale správcom života. Z toho vyplýva, že rovnako ako nerozhodujeme o začiatku svojho života, tak nemáme právo rozhodovať ani o jeho ukončení. Láska k Stvoriteľovi a láska k tým, ktorých spolu s nami stvoril, nás oprávňuje, ba núti, pestovať a chrániť život (svoj aj iných). Nemáme však právo ľubovoľne s ním disponovať, lebo život nie je naším vlastníctvom. Aj toto sa však ľahšie vraví, ako spraví – najmä tvárou v tvár ťažko znesiteľnej bolesti na jednej strane a ľahko dostupným prostriedkom jej definitívneho ukončenia na strane druhej. Preto úvahy o eutanázii nie sú celkom neoprávnené ani z hľadiska kresťanského svetonázoru. Formy eutanázie Hoci delenie eutanázie na aktívnu a pasívnu sa často kritizuje, ale pre posudzovanie jej oprávnenosti a zodpovednosti je to užitočné delenie. Je treba tiež rozlišovať medzi vyžiadanou (komisívnou) a nevyžiadanou (omisívnou) eutanáziou. V súvislosti s eutanáziou sa diskutuje aj o asistovanej samovražde, pri ktorej asistujúca osoba poskytne samovrahovi prostriedky (napr. smrtiacu látku), ktoré si však aplikuje samovrah sám. A nemusí pritom ísť o nevyliečiteľne chorého človeka. Podľa toho Peter Kováč, právnik a súdny lekár, v spomínanom článku ponúka nasledovnú užitočnú klasifikáciu eutanázie:
Liberáli (vrátane liberálnych kresťanov) sú otvorení aj aktívnym formám eutanázie, ale majú tendenciu prehliadať reálne riziká zlyhania použitých prostriedkov, ktoré povedú nie k eutanázii, tzn. k dobrej, ale k hroznej smrti. Hlavné argumenty liberálov aj v tejto oblasti stoja na predpoklade absolútnej slobody ľudskej vôle, ktorej je treba umožniť urobiť pre seba všetko, čo chce. Ars Moriendi Cestou vpred je obzrieť sa späť a učiť sa zabudnutému umeniu zomierať. Východiskom k tomu je presvedčenie, že život je Boží dar. Boh dáva ľuďom dych života a Stvoriteľ ich učí múdrosti. Z hľadiska biblického zjavenia je smrť vždy nepriateľkou. Smrť je veľmi zlá, alebo menej zlá, ale žiadna smrť nie je vítaná. Za veľmi zlú smrť považuje Biblia predčasnú smrť (Izaiáš 38:10), násilnú smrť (Ámos 7:11), či smrť bez dediča. Práve týmto trojím sa vyznačovala smrť Absolóna, a zrejme preto nad ním jeho otec Dávid tak zúfalo nariekal (2. Samuelova 18). Za menej zlú považuje Biblia smrť, ktorá postihne človeka „sýteho dní“ (Genezis 15:15), či v kruhu svojich detí (Numeri 22:10). Keď uvažujeme o umení zomierať, tak sa pozrime na kresťanské cnosti, ktoré k tomu patria:
Ako by sme sa mali pripraviť na zomieranie
Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky – ani smrť, ba zvlášť smrť nie! Použitá literatúra (1) Kováč, P., Eutanázia a asistovaná samovražda, 2005. doc. ThDr. Ing. Ján Henžel, PhD 13 rokov pôsobil ako kazateľ zboru Cirkvi bratskej v Leviciach, 10 rokov pôsobil aj ako predseda Rady Cirkvi bratskej na Slovensku. PhD zo systematickej teológie získal na London School of Theology. Učil Dejiny dogiem a Kresťanskú etiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V roku 2016 habilitoval na Husitskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Okrem množstva odborných článkov je autorom kníh Perseverance of Believers, Letom biblickým svetom: Stručný prehľad zvesti Biblie a Prečo a ako milovať, Úvod do kresťanskej etiky. S manželkou Alžbetou má dve dospelé deti a päť vnúčat. Emigroval do Spojených štátov, aby sa stal kazateľom. Životná cesta ho však priviedla na najprestížnejšie akademické inštitúcie amerického kontinentu, kde rozvíja projekt "verejnej teológie". Publikuje a prednáša v zahraničí, ale aj na rodnom Slovensku, kde ho poznajú najmä z pravidelných komentárov v najčítanejších slovenských periodikách. Ľubomír Martin Ondrášek. V posledných rokoch Ťa slovenskí čitatelia spoznali najmä vďaka komentárom, ktorými pravidelne prispievaš do viacerých známych periodík. V jednom z nich si sa nedávno predstavil ako "verejný teológ". Ako sa z amerického Slováka stal slovenský verejný teológ? V roku 1995 som odišiel do USA študovať teológiu. Nasledovalo náročné obdobie, kedy som musel skĺbiť študijné, pracovné a rodinné povinnosti, navyše v novej krajine. Po anglicky som sa začal učiť až ako dospelý, takže aj v tomto ohľade boli začiatky ťažké. Prvých desať rokov som sa preto zaujímal o spoločenské a politické diane na Slovensku len sporadicky. Nebolo veľa času a ani informácie sa nešírili tak, ako sa vďaka moderným technológiám šíria dnes. V roku 2007, po prekonaní vážnej choroby, som začal viac premýšľať, ako by som mohol byť pre krajinu môjho pôvodu prospešný a odovzdať niečo z nadobudnutých znalostí a skúseností. O dva roky neskôr – pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie – sme spolu s manželkou založili v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, s cieľom prispieť svojou trochou k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín, zameriavajúc sa pochopiteľne najskôr a najmä na Slovensko. Usilujem sa tento cieľ uskutočňovať z pozície "verejného teológa", čím chcem zároveň podporiť vznik a rozvoj tohto typu teológie. Na Slovensku to bol donedávna neznámy pojem a koncept, ja som ho prvýkrát použil v roku 2017, keď už bola za mnou nejaká práca, ktorá by tento spôsob robenia teológie mohla ilustrovať. Hoci kladiem väčší dôraz na praktizovanie verejnej teológie než teoretizovaniu o nej, oboje je dôležité a preto som ju začal predstavovať a som rád, že v tom môžem pokračovať aj prostredníctvom tohto rozhovoru. Čo si má teda čitateľ predstaviť, keď počuje pojem "verejný teológ"? Význam a používanie termínu v zahraničí nie je ustálené a ja sa tiež k jeho používaniu nestaviam dogmaticky. Myslím si však, že je dobré, aby sme rozlišovali medzi verejnými teológmi a tými neverejnými, a ak sa usilujeme o odbornú precíznosť, možno aj medzi verejnými teológmi a verejne angažovanými teológmi či duchovnými. V angličtine sa termín používa v širšom i užšom význame slova. Dobrým príkladom je americký prezident Abraham Lincoln, ktorý bol z určitého uhlu pohľadu verejným teológom, zatiaľ čo z iného ním byť nemohol, pretože nesplnil ani ten najzákladnejší predpoklad – teologické vzdelanie. Bežný človek vníma takého Lincolna v prvom rade ako politika ... Môžeme považovať kresťanov v politike za verejných teológov? Čo by si im poradil, aby sa aj v tejto roli stávali čoraz kompetentnejšími? Aj ja vnímam Lincolna v prvom rade ako politika a určite by som ho nepoužil ako reprezentatívny príklad verejného teológa. Na druhej strane, napríklad jeho slávny gettysburgský prejav obsahuje viacero zaujímavých teologických motívov. Kresťanov v politike za verejných teológov nepovažujem, hoci verejný teológ sa – ako každý iný občan – politikom môže stať. V čase, kedy sa tento termín na Slovensku ešte len udomácňuje, myslím si, že treba byť obzvlášť opatrní, ako ho používame. V snahe vyhnúť sa terminologickému zmätku a dosiahnuť aspoň minimálne potrebnú úroveň precíznosti, bude asi lepšie, ak ho budeme používať v užšom význame slova. Kresťanom v politike by som poradil, aby sa vyhli pokušeniu robiť politiku identity a nezneužívali v politickom súboji "kresťanskú kartu". Politikov v základnej a zjednodušenej rovine nerozlišujem na kresťanských a tých iných, ale na dobrých a zlých. Dobrý politik má pevný charakter a politické zručnosti, ktoré prinášajú konkrétne výsledky v prospech spoločného dobra. Zlému politikovi jedna z týchto dvoch vecí chýba. Zodpovedný občan s ambíciou vstúpiť do politiky by sa mal snažiť oba menované aspekty vo svojom živote rozvíjať. Ľudské bytosti majú mimoriadnu schopnosť učiť sa pozorovaním a napodobňovať. Aj politici potrebujú vzory, ktorých životy študujú a učia sa z nich. Ak je niekoho vzorom napríklad už spomínaný Lincoln, šanca, že sa stane dobrým politikom, je omnoho vyššia ako u osoby, ktorá žiadny pozitívny vzor nemá. Vráťme sa k samotnému pojmu "verejná teológia". Vzhľadom na charakter kresťanstva vyplývajúceho z Veľkého povolania, existuje vôbec niečo ako "neverejná teológia"? Ak áno, kde sa neverejná teológia odohráva a akým spôsobom je neverejná? Opäť to závisí od perspektívy, z ktorej k otázke pristupujeme. Zárodky verejnej teológie možno nájsť už v spisoch Novej zmluvy či majstrovskom diele Sv. Augustína O Božej obci, no samotný pojem je relatívne nový. Prvýkrát ho v angličtine použil historik náboženstva Martin Marty a o štyri desaťročia neskôr je "public theology" (verejná teológia) nielen zaužívaný termín, ale aj pomerne robustný koncept, ktorý akademici dokážu dôkladne rozpitvať. Je dôležité byť o týchto akademických diskusiách informovaný, poznať literatúru, ale ak chceme o verejnej teológii nielen rozprávať, ale ju aj praktizovať, nemali by sme do nich príliš zamotať. Dobrá definícia dokáže mnohé osvetliť a implicitne zodpovie aj na položenú otázku. Jednu takú nám ponúka E. Harold Breitenberg. Verejná teológia je podľa neho "nábožensky informovaný diskurz, ktorého cieľom je byť zrozumiteľným a presvedčivým pre prívržencov v rámci vlastnej náboženskej tradície a súčasne zrozumiteľným a možno aj presvedčivým pre tých, ktorí sú mimo nej; zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa náboženskej komunity, ale aj širšej spoločnosti vrátane tých, ktorí sa identifikujú s inou alebo žiadnou náboženskou tradíciou; a na dosiahnutie takýchto cieľov sa opiera o zdroje poznatkov, jazyk, metódy argumentácie a zdvôvodňovania, ktoré sú teoreticky prístupné všetkým". Prísne konfesionálna alebo striktne akademická teológia sú teda príkladom teológií, ktoré nemožno označiť – v našom zmysle slova – za verejné. To podľa mňa neznamená, že sú menej dôležité a ani to, že verejný teológ nemôže byť duchovným konkrétnej cirkvi alebo akademickým pracovníkom. Každá teológia, ktorá je oddelená od etiky a verejného života, vrátane politiky, je v kontexte našej diskusie "neverejná". Naopak, kresťanský verejný teológ je osobou, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať k celej škále spoločenských a politických otázok a robí to spôsobom, ktorý je prístupný aj ľuďom mimo cirkvi. Samozrejme, každé diferencovanie teológie je ľudským výtvorom a má svoje obmedzenia. Z toho by mohlo vyplynúť, že verejná teológia je definovaná skôr kontextom, resp. priestorom, v ktorom sa odohráva, ako jej "teologickým" obsahom. Alebo tu zachádzame priďaleko? Excelentná otázka. V minulosti som napísal, že za najlepšiu verejnú teológiu považujem takú, ktorá je "kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, normatívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná". Nie náhodou som ako prvú z vymenovaných desiatich charakteristík uviedol kontextualitu – objektívne patrí medzi príznačné znaky verejnej teológie. Keďže som kresťanský teológ a záleží mi na tom, aby mala verejná teológia aj spirituálny rozmer, zahrnul som ako jeden zo znakov aj "pneumatologickosť". Spolu s "ekumenicitou" sú to vlastne jediné dva znaky, ktoré naznačujú, že ide o kresťanskú verejnú teológiu. Je dôležité si uvedomiť, že verejná teológia nemusí byť len kresťanská. Abraham Joshua Heschel je podľa mňa dobrým príkladom židovského verejného teológa. Nie náhodou si tak dobre rozumel s Reinholdom Niebuhrom. Teologický obsah je, samozrejme, dôležitý a ovplyvňuje kvalitu verejnej teológie. Konfesionálnosť však musí zostať v úzadí. Uvediem dva príklady. Jedným z definujúcich znakov verejnej teológie Tomáša Halíka je "katolicita" v širšom i užšom význame slova – napokon, je to rímskokalícky kňaz. Vo verejnom priestore však nevystupuje ako predstaviteľ konkrétnej cirkvi a jeho posolstvo určené širšej verejnosti sa neviaže na konkrétnu konfesiu. Kniha Roberta Benneho The Paradoxical Vision: A Public Theology for the Twenty-First Century (Paradoxná vízia: Verejná teológia pre dvadsiate prvé storočie) je príkladom verejnej teológie, ktorá je zakorenená v evanjelickej teologickej tradícii. Ani tu však nejde o striktne konfesionálnu teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek a Tomáš Halík, Chicago. Ako by si popísal verejný priestor (public square), do ktorého je potrebné teológiu vniesť?
Mnohí, ktorí sa zaoberajú verejnou teológiou, by sa pri odpovedi na túto otázku odvolali na Davida Tracyho, ktorý obhajuje myšlienku, že každá autentická teológia je verejná a úlohou teológa je adresovať "three publics" (tri typy verejnosti): širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev. V dnešnej dobe úzkych špecializácií je to však ťažké a nie som si istý, či by sme na každého teológa mali položiť také bremeno. Aj preto sa mi páči koncept verejného teológa, ktorý sa zameriava na širšiu verejnosť, ale zároveň neignoruje cirkev ani akadémiu. Ja som k Tracyho trom typom verejnosti pridal ešte "štát". Sú to pre mňa štyri odlišné a zároveň súvisiace a prelínajúce sa kontexty služby. Verejná teológia je na Slovensku zatiaľ nie veľmi známy pojem. Mohol by si jej podoby – v rámci vyššie uvedených "typov verejnosti" – trochu konkretizovať? Ak napríklad napíšem článok alebo poskytnem rozhovor do cirkevného periodika, odpoviem na otázku duchovnému lídrovi alebo manželka vytvorí kurikulum a vedie detský tábor na tému "Vadí – nevadí", hlavný cieľ je vždy jeden a ten istý – pozitívna transformácia spoločnosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Ak by som mal použiť biblickú metaforu – chceme prispieť k tomu, aby veriaci čo najlepšie chápali a čo najvernejšie žili Ježišove povolanie byť "svetlom sveta a soľou zeme". Hoci sa nepovažujem za akademického teológa, v rámci možností sa angažujem aj v tomto priestore. Zúčastňujem sa vedeckých konferencií, prispievam do konferenčných zborníkov a odborných časopisov, posielame knihy do univerzitných knižníc a podobne. V budúcnosti by som rád urobil prednáškové turné o verejnej teológii a možno aj učil samostatný predmet, radi by sme poskytovali štipendiá motivovaným študentom, ktorí sa tejto problematike chcú bližšie venovať, pritiahli na Slovensko odborníkov, ktorí by nám pomohli verejnú teológiu rozvíjať a takto by bolo možné pokračovať. Čo chcem týmto všetkým povedať je, že ak nám záleží na pozitívnej transformácii spoločnosti, nemôžeme ignorovať akademické prostredie. To bola cirkev a akadémia. Aké máš skúsenosti s verejnou teológiou v kontexte štátneho priestoru a širšej spoločnosti? Čo sa týka štátu, v minulosti som spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví, ako aj s Cirkevným odborom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Napísal som knižne vydanú odbornú štúdiu, dva rozsiahle znalecké posudky a niekoľko odborných stanovísk, zúčastnil som sa viacerých odborných podujatí a vybudoval si dobré profesionálne vzťahy. V prípade potreby som pripravený byť odborne nápomocný aj v budúcnosti – či už pôjde o konkrétnu osobu alebo úrad. Mnohí si myslia, že teológ patrí buď do cirkvi alebo akadémie a mal by si udržiavať vzdialenosť od koridorov moci. Ako verejný teológ vnímam tento priestor ako prirodzenú súčasť svojej služby. Pod 'štátom' myslím politickú moc všeobecne, vrátane tej na miestnej úrovni. Širšiu verejnosť sa snažím pozvať k premýšľaniu prostredníctvom už zmienených komentárov v celonárodných médiách. Moje texty pravidelne uverejňuje tak "liberálny'" Denník N, ako aj "konzervatívny" denník Postoj, rubrika Svet kresťanstva. Veľmi si túto spoluprácu vážim, nakoľko odzrkadľuje moje chápanie úlohy verejného teológa v súčasnej polarizovanej a rozhádanej spoločnosti. Verejný teológ noviny denne číta a niekedy je prizvaný aj k spoluvytváraniu ich obsahu. Na druhej strane, "neverejný" teológ si zväčša vystačí s Bibliou a teologickou literatúrou, o dianí vo "svete" nie je dostatočne informovaný a širšiu verejnosť neoslovuje. Vráťme sa ešte k Tvojej spolupráci so štátnymi inštitúciami. Mohol by si viac priblížiť ako tento konkrétny akt verejnej teológie vyzeral, čoho sa týkal a aký praktický dopad (na spoločnosť, na ľudí) v konečnom dôsledku mal? Ako som už viackrát uviedol, cieľom (mojej) verejnej teológie je pozitívna transformácia spoločnosti. Mám určitú normatívnu víziu – ako by mala "dobrá spoločnosť" vyzerať a svojou troškou do mlyna chcem prispieť k jej vytváraniu. Štátne inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu v tomto procese a od ich fungovania bude vo veľkej miere závisieť kvalita nášho života. Som presvedčený, že verejný teológ by nemal štát len kritizovať, ale – najmä, ak je o to požiadaný – s ním tiež spolupracovať v prospech spoločného dobra. Jedným z mojich väčších projektov bola zmienená odborná štúdia s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku, ktorú som vypracoval pre Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. V knižnej forme vyšla v roku 2011. V rámci Slovenska išlo o priekopnícku prácu, ktorá predstavila neocharizmatické hnutie v kontexte globálneho pentekostalizmu a zamerala sa na analýzu konkrétneho neocharizmatického spoločenstva. Projekt bol dôležitý pre štát, pretože mu okrem iného poskytol seriózne informácie o kontroverznej náboženskej skupine, ktorá sa od roku 2007 usiluje o registráciu ako cirkev. Navyše, kniha bola dobre prijatá odbornou komunitou, pozitívne reagovali cirkevní lídri ako aj širšia verejnosť, ktorú zaujíma táto problematika. V krátkom čase sa kniha vypredala. Ide skôr o výnimočný príklad, kedy spolupráca so štátnou inštitúciou bola priamo užitočná aj pre ďalšie tri typy verejnosti. Na otázku ohľadne praktického dopadu akéhokoľvek projektu verejného teológa je ťažké odpovedať. Poďakovanie ministra, pozitívna recenzia, citácie odborníkov, ďakovné či prosebné emaily od neznámych ľudí mi poskytli dostatočnú spiatočnú väzbu, aby som vedel, že práca na diskutovanom projekte nebola stratou času. Každé ďalšie sebahodnotenie by mohlo viesť k preceneniu alebo podceneniu hodnoty vlastného úsilia. Jedna vec je istá: verejný teológ je nútený žiť v epistemologickej neistote a nádejať sa, že jeho alebo jej práca má zmysel a prispieva k pozitívnej zmene. Či prispieva alebo nie, je relatívne ľahko zistiť, presný rozsah je však nemožné zmerať. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Je Benediktova voľba nevyhnutná? Reflexia nad knihou Roda Drehera o stratégii pre kresťanov v postkresťanskom svete Kniha Benediktova voľba sa po svojom vydaní v USA na jar 2017 stala fenoménom. Komentár New York Times ju označil za „najdiskutovanejšiu a najvplyvnejšiu náboženskú knihu desaťročia“. Zakrátko sa stala predmetom záujmu a recenzií amerických konzervatívnych a kresťanských portálov. Vďaka pohotovosti Konzervatívneho denníka Postoj sa dostal jej slovenský preklad do rúk tunajších čitateľov výnimočne rýchlo, ešte v tom istom roku ako v USA. Aj u nás sa stala kniha bestsellerom, hoci v rádovo menšom meradle – jej prvé vydanie bolo vypredané v priebehu niekoľkých týždňov, takže začiatkom tohto roku sa musela pripraviť jej dotlač. A to napriek tomu, že ide o prvý slovenský preklad Roda Drehera, ktorý je síce v konzervatívnych kruhoch na druhej strane Atlantiku dobre etablovaným autorom, no na Slovensku jeho meno doposiaľ nebolo známe. Názov knihy Benediktova voľba by odkazom na benediktínsky rád mohol protestantov od čítania odradiť. Nejedná sa však o knihu katolícku, ani výlučne pre katolíkov. Nie je určená pre nijakú konkrétnu náboženskú skupinu, ale je adresovaná všetkým teologicky konzervatívnym kresťanom naprieč denomináciami(sám Dreher sa hlási k pravoslávnej cirkvi). Súčasná kniha rieši zásadnú otázku, ako môžu takíto kresťania „prežiť“ a odovzdávať svoje hodnoty ďalej, a tovo svete, ktorý je pre nich čoraz viac nepriateľsky nastavený a prestal byť bezpečný. Nie je to kniha o teológii, ale o hľadaní spôsobov, ako uchovať vplyv kresťanstva (a kresťanov) v spoločnosti.
V čom teda spočíva jej prínos? Dreher prináša diagnózu upadajúceho postavenia kresťanov v americkej spoločnosti a ponúka aj svoj liek na tento stav. Prichádza s tézou, že konzervatívni kresťania v USA nadobro prehrali svoj kultúrny i legislatívny boj s radikálnym sekularizmom a progresivizmom. Za definitívny symbolický zlom označuje rok 2015, kedy jednak Najvyšší súd USA priznal párom rovnakého pohlavia ústavné právo na manželstvo a zároveň v tom istom roku niektoré americké štáty po tlaku LGBTI lobby a veľkých korporácií stiahli návrhy zákonov posilňujúcich ochranu náboženskej slobody. A to všetko bez výraznejších protestov politikov či verejnosti, naopak, tá tieto kroky prijala vcelku pozitívne. Ilustruje to posun vo vnímaní morálnych otázok americkou verejnosťou a najmä to, ako kresťania, ktorí trvajú na biblickom pohľade na manželstvo a morálku všeobecne, postupne strácajú podporu väčšiny tejto spoločnosti (nezávisle od autora to potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky napr. rešpektovaného Pew Research Institute). Tento proces ide ruka v ruke s tým, ako sa myšlienkové prúdy, nepriateľsky naladené voči kresťanstvu (ktoré výrazne vstúpili do verejného priestoru počas sexuálnej revolúcie v 60.-tych rokoch uplynulého storočia) postupne dostali do pozície ideového a kultúrneho mainstreamu. V dôsledku toho sa trvanie na biblických pravdách vo verejnom priestore stáva nielen čoraz viac vysmievaným, ale vďaka viacerým, aj spomínaným, legislatívnym zmenám, právne žalovateľným. O hodnovernosti týchto tvrdení svedčia viaceré prípady amerických kresťanských živnostníkov či úradníkov, ktorí čelia likvidačným pokutám alebo hrozbe uväznenia kvôli tomu, že odmietli upiecť tortu na svadbu homosexuálov alebo vydať úradné osvedčenie o takomto sobáši. Podľa Drehera tak prichádza čas, kedy sa kresťanom zužuje priestor na slobodné aplikovanie svojej viery a v budúcnosti budú čeliť čoraz väčším profesijným obmedzeniam, resp. v niektorých doteraz vykonávaných povolaniach bude ťažké, či takmer nemožné, skĺbiť požiadavky kresťanského svedomia s príkazmi zamestnávateľa či štátu (o trende vytláčania kresťanstva z verejného a politického priestoru, hrozbe jeho sankcionovania v USA i v západnej Európe už napokon vyčerpávajúcopísal bývalý slovenský kresťansko-demokratický politik Vladimír Palko v roku 2012 vo svojej knihe Levy prichádzajú). Najzaujímavejšou (a najprovokatívnejšou) časťou knihy je návrh stratégie, ako by mali kresťania v takejto spoločnosti prežiť. Keďže kultúrnu vojnu podľa autora definitívne prehrali, trúbi na ich strategický ústup a stiahnutie sa z verejného priestoru ovládanom kresťanstvu nepriateľsky naladenou ideológiou. Už nevidí nádej v ďalšom politickom aktivizme, považuje ho za zbytočné mrhanie energiou v čase, kedy sa už uchovanie kresťanských hodnôt nedá zachrániť na politickom poli, ktoré okupujú nepriateľské sily. Ako východisko ponúka analógiu s nástupom doby chaosu po rozpade Rímskej ríše, kedy sa časť kresťanského sveta uchýlila do kláštorov, aby si uchovala svoju vieru a prečkala dobu temna, až kým sa neprídu priaznivejšie a slobodnejšie podmienky pre jej šírenie. V moderných podmienkach 21. storočia navrhuje nasledovať tento príklad sústredením energie na budovanie komunít, spoločenských ostrovov kontrakultúry v mori hodnotového úpadku, v ktorých by kresťanský spôsob života prežil a prečkal koniec postmodernizmu. Pre čitateľa z postkomunistickej krajiny to znie ako déja vu–silne to pripomína skúsenosť s vytváraním paralelných disidentských či kresťanských komunít počas komunistického režimu, s cieľom žiť v nich autenticky svoje hodnoty, nezávisle na a v opozícii voči štátnej moci a jej prevládajúcej kultúre (inšpiráciu stredoeurópskym protikomunistickým disentom priznáva aj sám autor). Dreherova kniha prináša viacero konkrétnych návrhov ako zaistiť prežitie takýchto spoločenstiev hodnotovo spriaznených ľudí v kultúrne nepriateľskom prostredí. Neprekvapuje, že časť z nich sa sústreďuje na posilnenie života v cirkvi, hoci sa voči autorovej inšpirácii praxou benediktínskych mníchov nedá z protestantských pozícií pristupovať úplne bez výhrad. Správne tiež identifikuje nevyhnutnosť odovzdania hodnôt generácii detí a ich ochrany pred nebezpečnými ideológiami, ktoré by mohli preniknúť do povinných školských osnov. Keďže podľa Drehera zostanú niektoré povolania pre ľudí neochotných robiť kompromisy so svedomím neprístupné, považuje za potrebné, aby boli kresťania invenční a našli si také formy podnikania, kde takéto riziká nebudú hroziť, aj za cenu zníženia svojich príjmov. Pre slovenského čitateľa môže kniha Benediktova voľba svojou víziou budúcich hrozieb pre kresťanov pôsobiť príliš pesimisticky. Knihu je však nutné brať ako reflexiu na špecifické pomery USA, pestrosť globálnych pomerov neodzrkadľuje. Hoci určité podobné trendy nájdeme aj v západnej Európe, situácia je iná v južnej Amerike, či niektorých štátoch Afriky, kde sa kresťanstvu naopak darí. Zároveň je v súčasnosti v našom stredoeurópskom priestore možné plne si užívať občianske slobody, vrátane slobody svedomia, prejavu a vyznania, a preto je pre nás ťažko predstaviteľné, že by sa naši „spolubratia“ na druhej strane Atlantického oceánu museli v budúcnosti uchýliť k takmer polodisidentskému spôsobu života. Polemizovať sa však dá s autorovou tézou o zbytočnosti ďalšieho konzervatívneho politického aktivizmu v Spojených štátoch. Boli to totiž do veľkej miery práve hlasy kresťanských voličov, ktoré vyniesli do úradu súčasného amerického prezidenta. Ten následne splnil svoj predvolebný sľub a vymenoval konzervatívneho kandidáta na uvoľnené miesto najvyššieho súdu, čo je, berúc do úvahy reálie amerického súdneho aktivizmu, pre kresťanské spektrum dôležité víťazstvo. Aká je relevancia knihy pre slovenské publikum? Prínosom je určite zhodnotenie klesajúceho vplyvu amerického konzervatívneho spektra v spoločnosti, ako aj popis nebezpečných trendov, ktoré ohrozujú slobodu prejavu a vyznania, a ktoré by mohli doraziť aj do nášho priestoru. Inšpiratívne sú tiež mnohé návrhy na znovuoživenie prirodzených hodnotových komunít, ako aj spôsoby ako ich udržať silné. No zásadný rozdiel oproti Slovensku je ten, že u nás konzervatívne spektrum neprehráva, naopak, darí sa mu účinne brániť. Napriek tomu, že ani u nás už zrejme nemožno rátať s podporou väčšiny spoločnosti (čo ukázalo napr. referendum o rodine), spoločensky angažovaní kresťania sú rešpektovanou silou, schopnou ak aj nie presadiť vlastnú agendu, tak aspoň do veľkej miery zabrániť prijatiu kontroverzných rozhodnutí (úspešný tlak proti ratifikácii Istanbulského dohovoru). Taktiež tvoria významnú časť elektorátu, o ktorú sa oplatí uchádzať rôznym politickým stranám (čo sa pozitívne prejavilo aj pri schválení ústavnej zmeny definujúcej manželstvo ako zväzok muža a ženy). Rezignovať na spoločensko-politický aktivizmus preto nie je dôvod, naopak je potrebné naďalej všestranne využívať jeho nástroje pri obhajobe našich slobôd. Mgr. Martin Bielik Študoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na UMB v Banskej Bystrici. Krátkodobé kurzy z tejto oblasti absolvoval tiež v Ženeve a v Ríme. Viac než desaťročie pracuje vo sfére medzinárodných vzťahov. Je jedným zo zakladateľov Slovenského evanjelikálneho inštitútu (Sevin). Je členom Apoštolskej cirkvi. S manželkou má štyri deti. Jeho príspevky vyjadrujú výlučne jeho osobné názory a nereprezentujú oficiálne stanoviská nijakej inštitúcie. |