Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy : Článok lekárky Anny Bolčekovej o tom, či a prečo absolvovať genetické vyšetrenia v tehotenstve
Teológia vo verejnom priestore : 2. časť rozhovoru s Ľubomírom Martinom Ondráškom Nekresťanská korupcia : Príspevok od Balázsa Szamaranszkého o stave korupcie na Slovensku a o tom, aký postoj k nej zaujať vo svetle Písma Anna Bolčeková : Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy16/9/2018 Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy
“Pani, vo vašom veku máte zvýšené riziko plodu s chromozómovou chybou, odporúčam Vám genetické vyšetrenie” alebo “Pani, máte pozitívny skríning na Downov syndróm, pošlem vás na genetiku.” Tieto vety z úst gynekológa vyplašia nejednu ženu v radostnom očakávaní a pre mnohé často znejú ako nemilé pozvanie na riešenie veľkých morálnych, alebo duchovných dilem. Spájajú sa často s podvedomým strachom, že niečo by s očakávaným dieťaťom nemuselo byť v poriadku a to nie je príjemné. Veď dieťa je Boží dar. Čo však toto pozvanie skutočne znamená a čo sa skrýva za genetickou konzultáciou s prenatálnym rizikom? Ujasniť nám to pomôže stručný vhľad do odbornej teórie a priebehu genetickej konzultácie s lekárom. Prenatálne - predpôrodné vyšetrenia sú súborom rôznych diagnostických metód, ktorých cieľom je odhaliť riziká v tehotenstve, či už na strane matky, alebo na strane plodu. Starostlivosť o tehotnú a plod má na starosti v prvom rade gynekológ a v prípade komplikácií, alebo špecifických potrieb matky/plodu vstupujú do starostlivosti ďalšie špecializácie - genetik je jedným z nich - je však iba jedným kolieskom vo väčšom súkolí. Ako teda prebieha genetická konzultácia pri prenatálnom riziku a čo od nej očakávať? Konzultáciu vedie lekár s atestáciou v odbore lekárska genetika, ktorý u každej tehotnej vyhodnocuje individuálne genetické riziko ako aj možné genetické riziko pre plod. V úvode sa zostavuje rodokmeň zahŕňajúci prvo-až treťostupňových príbuzných a ich ochorení a vyhodnocuje sa výskyt vrodených vývojových chýb, chromozómových chýb, mentálnej retardácie a závažných dedičných ochorení. Následne sa vyhodnocuje zdravotný stav ženy pred otehotnením a počas tehotenstva, ktorý by mohol mať vplyv na zdravie plodu. Nosnou časťou vyšetrenia je vyhodnotenie skrínigu vývojových a chromozómových chýb plodu. Súčasťou skríningu sú údaje o matke (vek, hmotnosť) a údaje o plode (gestačný vek na základe posledného menzesu a ultrazvukového vyšetrenia) vrátane vyhodnotenia biochemických parametrov, ktoré sú produkované placentou a plodom (PAPP-A (tehotenský plazmatický proteín A), AFP (alfafetoproteín), hCG (celkový ľudský choriový gonadotropín), fβhCG (voľná β podjednotka ľudského choriového gonadotropínu), uE3 (nekonjugovaný estriol). Zistené koncentrácie markerov umožňujú spolu s ostatnými údajmi a vyšetreniami výpočet individualizovaného rizika pomocou špeciálneho počítačového programu. V prípade zahrnutia sonografických markerov plodu (šijové prejasnenie (NT), nosová kostička (NB) sa presnosť skríningu ešte zvýši. Všetky tieto údaje sú po prepočte vyhodnotené a zodpovedajú určitej úrovni rizika, ktoré je vypočítané pre najčastejšie chromozómové chyby plodu (Downov syndróm, Edwardov syndróm, Patau syndróm), a pod. a niektoré nechromozómové chyby (napr. rázštep chrbtice). Po vyjadrení rizika sa podľa predpokladanej príčiny konzultujú ďalšie možnosti vyšetrení, ktoré poskytujú ďalšie informácie o plode. Štandardom je diskusia o odbere plodovej vody s genetickým, eventuálne virologickým vyšetrením, prípadne podrobné morfologické ultrazvukové vyšetrenie v 20-22.g.t. Relatívne novým vyšetrením je neinvazívne vyšetrenie placentárnej DNA (NIPT), ktorá sa nachádza v krvi matky a poskytuje presnejšie údaje o chromozómových zmenách plodu, ako štandardné skríningové vyšetrenie. V tomto bode je najdôležitejšie zdôrazniť, že žiadna pacientka nie je k žiadnym vyšetreniam nútená. Ponúkajú sa možnosti a pacientka sa rozhoduje slobodne na základe vlastného rozhodnutia. Čo prináša genetická konzultácia z pohľadu veriacej tehotnej pacientky? V praxi sa často stretávam s argumentum veriacich žien, že genetické vyšetrenie, a najmä odber plodovej vody je bezvýznamný, pokiaľ nepripúšťajú možnosť ukončenia gravidity v prípade zistenia postihnutia plodu. Na túto námietku existuje niekoľko odpovedí. V prvom rade povinnosťou lekára je tehotnú o možných rizikách informovať na úrovni jej porozumenia. Tehotná žena má právo vedieť o zisteniach z vyšetrení ku ktorým predtým dala svoj súhlas (biochemický/sonografický skríning). V druhom rade má právo poznať možnosti ďalších vyšetrení, ktoré objasňujú stav plodu na základe dnešných poznatkov. Nie všetky stavy sú totiž neliečiteľné a nezvratné. V mnohých prípadoch je možná intervencia (pred-, alebo po-pôrodná), napríklad pri niektorých rázštepových chybách, alebo pľúcnych zmenách plodu a zoznam týchto ochorení sa neustále rozširuje. V neposlednom rade otázka zdravotného stavu plodu nesmeruje nevyhnutne k ukončeniu gravidity. Týka sa v prvom rade popôrodnej starostlivosti a teda prípravy a vedenia pôrodu. Napríklad: ak sa u plodu zistí komplexná vývojová chyba srdca je vhodné poslať pacientku na pôrod do zariadenia, ktoré vie zabezpečiť pre novorodenca adekvátnu akútnu starostlivosť. Argument o bezpečnosti odberu plodovej vody v súčasnosti nie je z medicínskeho hľadiska rozhodujúci, nakoľko riziko potratu predstavuje 0,11-0,13% pričom výťažnosť je v porovnaní s ostatnými ponúkanými vyšetreniami podstatne vyššia. Ak teda žena vie, že je pre ňu morálne nežiadúce prerušenie tehotenstva, stále jej zostáva právo vedieť čo najviac o zdraví dieťaťa. Rozumiem tehotným ženám a ich obavám zo zlých správ. Citlivé hormonálne rozpoloženie duše ženy je vystavené počas celého tehotenstva veľkému informačnému tlaku a každá žena ho zvláda inak. Informácie a s nimi spojené emócie sú ťažšie zvládnuteľné, najmä ak žena nie je obklopená podporujúcou rodinou, priateľmi, prípadne spoločenstvom veriacich, ktorí by žene poskytli podporu a duchovné zázemie. Ako lekárku ma prekvapuje, ako často sa stretávam s tým, že zo strany duchovných autorít sa vyvíja tlak na tehotné, aby odber plodovej vody toto (alebo iné vyšetrenie) nepodstupovali. Verím, že tento tlak pochádza skôr z neinformovanosti o dnešných možnostiach. Môže byť však tiež snahou nevystavovať ženy morálnej dileme o ukončení gravidity v prípade poškodenia plodu. Ak je to tak, ide potom o nesprávne poňatú podstatu problému. Zatváranie očí pred zdravotným stavom plodu nezabráni tomu, aby sa tieto deti rodili, naopak ponecháva ženu osamotenú s “jej vlastným problémom” a niekedy žiaľ aj šokovanú po narodení dieťaťa. Podľa môjho názoru podstata duchovného vedenia tehotnej ženy počas kritického obdobia spočíva v poskytnutí podporujúceho duchovného sprevádzania vo všetkých situáciách (priaznivých, či nepriaznivých). Veď “…vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.” (Rimanom 8:28) Myslím si, že v tomto duchu by sa mohli niesť odporúčania aj v iných oblastiach zdravia, nie len v poradenstve tehotným. V dnešnej dobe nám morálne a duchovné hodnoty nebránia diagnostiku závažných a neliečiteľné ochorení u detí a dospelých. Ak by sme totiž pristupovali rovnako k diagnostike iných ochorení, bolo by morálne nežiadúce diagnostikovať nezvratné ochorenia, pretože pacienti by mohli podstúpiť eutanáziu, resp. by o nej museli rozhodovať príbuzní pacienta. Rozdiel je v tom, že eutanázia (vďaka Bohu) zatiaľ nie je ešte takou reálnou zbraňou proti životu ako potrat, a preto sa u detí a dospelých učíme narábať s vážnymi diagnózami bez možnosti uchýliť sa ku krajným riešeniam. Možnosti prenatálnej, ako aj postnatánej diagnostiky neustále rastú a s rastúcim poznaním rastie aj zodpovednosť za naše následné konanie. Riešením však nie je vyvolávanie strachu z neznámeho a zatváranie si očí pred poznaním, ale dôvera, že Boh si môže všetko – to, čo viem, aj to, čo nevieme - použiť na svoje oslávenie. Či už pred narodením, alebo počas života, stále platí: “Veď Ty si mi stvoril srdce a ľadviny, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky Tvoje diela sú hodné obdivu a to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. “ (Žalm 139:13-15) MUDr. Anna Bolčeková, PhD Vyštudovala Lekársku fakultu UK v Bratislave, študijný pobyt absolvovala na Univerzite v Osle. PhD získala v odbore pediatria. Počas doktorandského štúdia 5 rokov pracovala na 2. Detskej klinike NÚDCH ako odborný asistent, kde sa venovala pediatrickej praxi, posledné 4 roky pracuje v ambulancii lekárskej genetiky. S manželom Jurajom a dvoma deťmi žije v Žiline. Angažuje sa v miestnom kresťanskom spoločenstve Nový začiatok. V minulej časti rozhovoru sme sa viac venovali “verejnému” aspektu verejnej teológie. Čo ale teológia samotná? Nie je teológia ako teológia: je rozdiel, či do verejného priestoru vstúpi Tomáš Halík alebo Joel Osteen. Akú potrebuje slovenský verejný priestor? Keďže etika zodpovednosti zohráva kľúčovú úlohu v mojej verejnej teológii, je prirodzené, že krátka, jednoslovná odpoveď bude: “zodpovednú”. Kvalita verejnej teológie je pochopiteľne závislá od kvality teológa, ktorý sa vo verejnom priestore angažuje. Veľký rozdiel medzi uvedenými osobami je v úrovni ich vzdelania. Navyše, jedného možno považovať za verejného teológa, zatiaľ čo druhý je televízny evanjelizátor, ktorý svojim posolstvom oslovuje najmä populárnu verejnosť. Užitočnejšie pre naše ciele by asi bolo porovnať jablká s jablkami a hrušky s hruškami. Na Slovensku máme napríklad štyroch publicistov, ktorí pravidelne prispievajú do mienkotvorných denníkov a identifikujú sa vo verejnom priestore ako teológovia. Je možné každého z nich považovať vo svetle relevantnej literatúry za verejného teológa? V čom sú si podobní a v čom odlišní? Aký je ich prínos pre cirkev a spoločnosť? Chýbal by ich hlas vo verejnom priestore? Ktorý z týchto hlasov by chýbal najviac a prečo? O verejnej teológii sa učíme nielen z kníh, ale aj starostlivým pozorovaním a porovnávaním verejne angažovaných teológov. Rovnako môžeme analyzovať verejnú službu konkrétnych duchovných a spoločenstiev, ktoré vedú. Sú uzavretými do seba alebo príkladom toho, čo nazývame “public church” (verejná cirkev)? Ak sú verejne angažovanými, sú nástrojom priaznivej transformačnej zmeny v komunite, kde pôsobia? Tu vôbec nezáleží na tom, či ide o katolícku, evanjelickú alebo niektorú z menších cirkví. Všetci kresťania boli povolaní “milovať blížneho ako seba samého” – okrem individuálnych skutkov lásky tak robíme, keď sa podieľame na vytváraní dobrej spoločnosti, v ktorej náš blížny môže v čo najväčšej miere žiť dobrý život. Možno to vyznie triviálne, ale čo máš konkrétne na mysli pod pojmom “dobrý život” pre svojho blížneho, o ktorý sa ako verejný teológ usiluješ? Pýtate sa identickú otázku, akou sa zaoberali veľkí grécki filozofi či kresťanskí myslitelia. Ide o jednu z fundamentálnych otázok morálnej filozofie, ktorá však nie je objektom hlavného záujmu verejného teológa. Otázka, na ktorú by však mal každý verejný teológ byť schopný informovane odpovedať, sa týka normatívnej vízie "dobrej spoločnosti", pretože jeho základnou úlohou by malo byť prispieť k vytváraniu práve takej spoločnosti. V Denníku N som v minulosti publikoval článok s názvom V akej spoločnosti chceme žiť?, v ktorom predostieram myšlienku, že základné stavebné kamene dobrej spoločnosti sú sloboda, mier (pokoj) a spravodlivosť. Čiastočne tam svoje chápanie objasňujem a v dohľadnej budúcnosti sa chystám o tejto téme napísať viac. Každý človek si môže definovať "dobrý život" trochu inak, pre všetkých však platí, že takýto život nie je možné – v realisticky dosiahnuteľnej miere – žiť v krajine, kde vládne despota, zúri vojna alebo neexistuje vymožiteľnosť práva. Toto sú príklady, ktoré sa, vďaka Bohu, netýkajú súčasného Slovenska. Avšak, aj tu platí, ako nám Reinhold Niebuhr správne pripomína, že "ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi trochu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou". Dobrý život je šťastný život a šťastnejšie sa žije tam, kde sa spoločnosť viac približuje k ideálu spravodlivosti. O vytváranie takej spoločnosti by sa mal verejný teológ usilovať. Zdôrazňujem spravodlivosť, pretože v tejto oblasti má Slovensko najväčšie nedostatky. Už roky žiješ v USA, dokonca si prijal americké občianstvo. Napriek tomu udržiavaš aktívny kontakt so Slovenskom a na viacerých úrovniach tu pôsobíš. V čom vidíš základné prieniky a rozdiely medzi slovenským a americkým verejno-teologickým kontextom? Ako aj v niektorých iných oblastiach, aj vo verejnej teológii je USA niekoľko krokov pred zvyškom sveta. Na Slovensku sa navyše teologické myslenie nerozvíjalo prirodzeným spôsobom a ak existuje nejaká teológia, ktorú totalitné režimy nenávidia, je to verejná teológia. Dedičstvo komunizmu je aj v tejto oblasti stále cítiť. Slovenskí verejní teológovia budú teda celkom prirodzene čerpať od kolegov z USA, ale aj ďalších krajín a zároveň ich obohacovať svojim skúsenosťami spojenými so životom v postkomunistickej krajine. Verím, že sa to bude diať v čoraz väčšej miere a vkladám do malého Slovenska veľkú nádej. Nedávno vydaná kniha – príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte Do akej miery sú postrehy amerického verejného teológa prenosné do našej situácie? Čo sa mňa týka, nepovažujem sa za “amerického verejného teológa” – som verejným teológom, ktorý v súčasnosti žije a študuje v USA a svoju službu zameriava na Slovensko. Situáciu na Slovensku poznám paradoxne lepšie ako v USA, čo je dôsledkom toho, že jej venujem nepomerne viac času a pozornosti. Pravidelne sledujem večerné správy, publicistické relácie, tlačové besedy, čítam dennú tlač a slovenské knihy, počúvam kázne z rôznych cirkví, komunikujem s ľuďmi zo Slovenska a minimálne raz za rok sa ho snažím navštíviť – v lete tam budem dva mesiace. Som blízko a zároveň mám odstup, čo v tomto čase považujem skôr za výhodu. Toto všetko sa môže zmeniť, ale momentálne je to tak. Nerobí mi teda problém veci kontextualizovať. Americkým verejným teológom bol Reinhold Niebuhr, ktorého považujem spolu s Karlom Barthom a Paulom Tillichom za troch najvýznamnejších protestanských teológov 20. storočia. Zostáva pre mňa čiastočne záhadou, že na Slovensku je aj po páde komunizmu tak málo známy a za jednu zo svojich úloh považujem jeho myslenie slovenskej verejnosti približovať. Som presvedčený, že najmä slovenskí teológovia a duchovní by mali Niebuhra poznať – lepšieho dialogického partnera pre verejného teológa by sme hľadali ťažko. Samozrejme, Niebuhr žil v inej dobe a kultúre a jeho myšlienky je potrebné kontextualizovať. Keď Dietrich Bonhoeffer navštívil v roku 1939 prestížny Union Theological Seminary v New Yorku, nebol školou a ani Niebuhrom príliš nadšený. Okrem iného si myslel, že sa tu nerobí skutočná – rozumej dogmatická – teológia a že teológia sa stala podriadenou sociálnej etike. Ide tu podľa mňa o príklad nemeckého akademického teológa, ktorý v tom čase neporozumel rozvíjajúcemu sa projektu amerického verejného teológa. Neskôr sa Bonhoefferov pohľad na Niebuhra zmenil a stali sa priateľmi. Dnes už k takýmto predsudkom vo svete veľkej teológie dochádza len zriedka – prakticky každému je jasné, že existujú rôzne typy a spôsoby robenia teológie. Pred University of Chicago Divinity School, alma mater Niebuhr je téma na niekoľko rozhovorov ... Mohol by si však vypichnúť hlavné ťažisko Niebuhrovho diela, ako aj jeho relevanciu pre slovenský kontext? Čo si od Niebuhra môže zobrať napríklad niekto, kto neštudoval teológiu v akademickom prostredí? Akým smerom by jeho myšlienky ovplyvnili verejnú teológiu na Slovensku a čo by mohli priniesť?
Najlepšiu odpoveď, ktorú dokážem dať na takto široko koncipovanú otázku, je použiť konkrétny prípad. Minulý rok sa na pôde Trnavskej univerzity konala zaujímavá medzinárodná konferencia na tému: “Migrácia: Náboženstvá bez hraníc – európska a americká perspektíva.” Pozvanie som rád prijal, pretože táto mimoriadne závažná téma jednoznačne spadá do oblasti záujmu verejného teológa. Ak sa znovu vrátime k našej diskusii o “verejnej” a “neverejnej” teológii, téma migračnej a utečeneckej krízy slúži ako dobrý príklad k zamysleniu. Vo svojom príspevku som obhajoval prístup, ktorý som označil pojmom “realistický idealizmus” a za konverzačného partnera som si prizval práve Reinholda Niebuhra. Príspevok bol publikovaný v anglickom zborníku. V slovenčine vyšiel v skrátenej a upravenej forme pod názvom Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus na Postoji a hlavný argument, z ktorého môj prístup vychádzal, som prezentoval už skôr v Denníku N v texte s názvom Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvitu. Tieto dva krátke texty ukazujú jeden konkrétny príklad ako môže byť Niebuhr relevantný pre slovenský kontext. Aj na tomto príklade možno vidieť rozdiel medzi verejným a neverejným teológom: verejnému teológovi záleží na tom, aby sa jeho myšlienky dostali (aj) k širšej verejnosti. Čo si môžu od Niebuhra zobrať osoby, ktoré teológiu neštudovali, bude závisieť od konkrétnej osoby a samozrejme aj od spôsobu, ktorým budú jeho myšlienky širšej verejnosti prezentované. Ja som o Niebuhrovi publikoval niekoľko textov a vo svojich článkoch som ho viackrát citoval. Každý z týchto textov je dostupný aj osobám, ktoré teológiu neštudovali. Verejná teológia musí byť zrozumiteľná. Je množstvo myšlienok, ktorými sa verejne angažovaní teológovia môžu u Niebuhra inšpirovať – niekoľko som prezentoval aj v tomto rozhovore – čo však v tomto čase považujem za dôležitejšie ako konkrétne myšlienky je, že v Reinholdovi Niebuhrovi máme emblematický príklad verejného teológa pracujúceho v tradícii kresťanského realizmu a partnera na plodný dialóg. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Nekresťanská korupcia Čo je korupcia? O korupcii počúvame žiaľ často najmä z médií, no zároveň definovať význam tohto slova môže byť veľmi náročné. Predmetom tejto eseje nie je presne definovať čo korupcia je, ale skôr určiť rámec v ktorom sa budeme pohybovať a to aspoň podľa terminológie všeobecne prijatých prieskumov o korupcii. Preto na úvod uvediem niekoľko zaužívaných definícií a tiež rozdelenie korupcie podľa najvýznamnejších indikátorov - podľa formy korupcie a podľa jej rozsahu. Corruption Perception Index (CPI) korupciu rozdeľuje až do piatich rôznych kategórií podľa formy korupcie: korupcia, úplatkárstvo, vykorisťovanie, sprenevera a podvod. Korupciu definuje takto: „Korupcia je zneužitie zverenej právomoci pre vlastné výhody.“. Ostatné formy korupcie sa vo svojej podstate zhodujú s touto definíciou s výnimkou podvodu, ktorý definuje ako aktívne zatajenie informácie, pred autoritou pomocou podvodu, manipulácie, zavádzania, alebo skreslením informácií, faktov, alebo expertíz. Organizácia spojených národov korupciu rozdeľuje na veľkú, malú a úplatkárstvo. Veľká korupcia zahrnuje najvyššie úrovne vlády a spôsobuje závažné zneužitie moci. Malú korupciu popisuje aj ako „administratívnu“ korupciu, ktorá zahŕňa výmenu malého množstva peňazí, ktoré kumulovane spôsobujú veľké straty. Úplatkárstvo definuje ako ovplyvňovanie rozhodovania v prospech úplatkára. Definície korupcie vytvorené Svetovou bankou a Európskou komisiou sú takmer identické, popisujú ju jednoducho ako zneužitie verejnej moci vo vlastný prospech. OECD ju popisuje ako aktívne, alebo pasívne zneužitie moci verejných činiteľov (zvolených, alebo určených) pre vlastné finančné, alebo iné výhody. Z uvedeného vyplýva, že korupcia je jav, keď osoba postavená v pozícii moci použije svoju právomoc aktívne, alebo svojou pasivitou, pre získanie výhody pre seba, alebo svojich blízkych na úkor iných osôb. Základné formy sú úplatkárstvo – finančná odmena za protislužbu; sprenevera – krádež zdrojov osobou, ktorej boli zverené; podvod – zavádzanie, alebo manipulácia pre vlastný prospech; vykorisťovanie – peniaze, alebo zdroje prijaté pod hrozbou použitia sily. Historické záznamy ukazujú, že korupcia sa objavovala v rôznom historickom a spoločenskom kontexte, v zásade všade tam, kde sa objavuje právne organizovaná spoločnosť (ubi societas, ibi ius). Korupcia teda nie je súčasnou výzvou modernej spoločnosti, ako nám ilustruje aj niekoľko príkladov zo starovekého Egypta a antického sveta. O korupcii čítame už v prvých vládnych záznamoch, ktoré pochádzajú zo starovekého Egypta. Popisujú prípad stavbyvedúceho, za vlády Setiho II (1024-1198 pr. K.), ktorý kradol rezaný kameň z vládnych skladov na stavbu svojej vlastnej hrobky, alebo prikazoval vládnym zamestnancom, aby pracovali na jeho majetku. Inde sa píše o vyberačovi daní Thutmosovi, ktorý vyzbieral 343 vriec obilia, ale odovzdal len 314. Ešte škandalóznejší bol prípad kňaza Khnumovho chrámu, ktorý vyzbieral za 9 rokov 6300 vriec obilia, ale odovzdal len 576! Podarilo sa mu to za pomoci organizovanej skupiny úradníkov a roľníkov. Podobných prípadov korupčného správania, by sme našli v starovekých egyptských záznamoch množstvo. Takáto rozšírená korupcia, vyvolala nakoniec aj protireakciu vládnych štruktúr. Najvýznamnejší protikorupčný edikt platný v celom Egypte bol Horemhebov edikt, ktorý vydal sám faraón (1335 – 1310 pr. Kr.). Edikt oslaboval moc lokálnych predstaviteľov štátnej moci a posilňoval centrálnu moc faraóna. Zameriaval sa tiež na skorumpovaný súdny systém a korupciu postihoval tvrdými trestami. Práve korupcia bola jedna z významných príčin vládnych kríz, ktoré ohrozovali chod Egyptského štátu a oslabovala právo až do miery úplnej anarchie. Korupcia bola vo vtedajšej spoločnosti tak rozšírená, že o nej dokonca vznikali básne. Korupcia bola problematická aj v klasickom období, v Aténach aj v Ríme. Píše o nej Platón, Aristoteles, Polybius, Thucydides, Tacitus, Epiktetus, aj Seneca. Aristoteles kladie do protikladu kráľa a tyrana - tyran, ktorý koná bez ohľadu na verejné dobro, len v záujme jeho súkromných cieľov a bohatstve a kráľ, ktorý túži po úcte.(10) Píše, že správna forma vlády je taká, ktorá hľadí na verejný záujem a nie na súkromné bohatstvo. Atény aj Rím mali komplexný štátny aparát, v ktorom bolo mnoho príležitostí pre úplatkárstvo. Rímsky stoický filozof Epiktetus (55 – 135 pr. Kr.) to veľmi vtipne zhrňuje, keď píše že keď Riman ráno vstane, hneď vyzerá osobu z „Cézarovho domu“, aby si ho uctil, hľadá niekoho komu by mohol predniesť milú reč, komu by mohol poslať dar. Korupcia má vážne následky na celú spoločnosť, rozleptáva ju a oslabuje. Korupcia je teda veľmi vážnym fenoménom, ktorý pri spravovaní štátu nie je možné ignorovať, ale je potrebné aktívne proti nej bojovať. Ako sa meria korupcia a čo hovoria ukazovatele korupcie? Súčasný stav korupcie nám pomáhajú identifikovať viaceré ukazovatele. Každý používa inú metodológiu. Hoci každá z nich môže mať svoje problematické oblasti, korupcia máva rôzne podoby, býva veľmi komplexná je ťažké zabezpečiť jej úplne objektívne meranie. Prehľad prieskumov, ktorý popisujem nižšie sú to najlepšie, čo máme. Corruption Perception Index (CPI) Najznámejším ukazovateľom, ktorý skúma vnímanie korupcie po celom svete je CPI. Mieru korupcie vyjadruje na škále od 0 do 100, pričom najhoršie je 0 a najlepšie je 100. Je pripravovaný na základe „informovaných pohľadov analytikov, podnikateľov, a expertov po celom svete“. Zisťuje mieru vnímania korupcie u úradníkov a politikov, teda verejného sektoru. Pripravuje ho Transparency International kombináciou viacerých prieskumov. * Graf zobrazuje údaje od 1998-2017 Zdroj: https://tradingeconomics.com/slovakia/corruption-index Výsledky ukazujú, že Slovensko sa pohybuje medzi 35 (2000) a 51 (2015, 2016) s priemerom 43,7. V celej histórii používania tohto ukazovateľa sme sami seba vnímali skôr ako skorumpovanú krajinu. Rok 2000 nás zaraďuje medzi krajiny ako Maledivy, Srí Lanka, Gabon, Niger, Peru, Východný Timor, Trinidad a Tobago. Maximálne skóre pre krajinu bolo dosiahnuté len trikrát od existencie tohto prieskumu (1995). Worldwide Governance Indicators (WGI) WGI je založené na kombinovanom prieskume medzi veľkým počtom občanov a expertov. Zachytáva šesť kľúčových rozmerov dobrého spravovania medzi rokom 1996 a súčasnosťou. Pripravuje ho Svetová banka. Pre nás je zaujímavý ukazovateľ kontroly korupcie, podľa ktorého čím vyššie je skóre, tým lepšie sa vláde darí kontrolovať korupciu podľa názoru ľudí, ktorí sa zúčastnili prieskumu. Zachytáva vnímanie toho, do akej miery je verejná moc vykonávaná pre súkromný zisk, vrátane malých a veľkých foriem korupcie, ako aj „zajatie“ štátu elitami a súkromnými záujmami. Zdroj: http://info.worldbank.org/governance/wgi/index.aspx#reports Je potrebné povedať, že WGI definuje korupciu širšie a rozširuje ju z verejného sektora aj na súkromný. WGI tiež oslovuje aj širokú verejnosť (nielen expertov a úradníkov). Nepovažuje však každý zdroj za rovnocenný, ale dáva mu inú váhu.(24) Hoci Slovensko tu dosahuje mierne lepšie výsledky, celkovo vychádza podobne ako v CPI - priemerne. Nations in Transit Score (NIT) NIT je každoročnou správou, ktorá hodnotí sedem rôznych aspektov pre jednotlivé krajiny. Rozsah je od 1 (najdemokratickejšia) až po 7 (najmenej demokratická). Zverejňuje ju spoločnosť Freedom House a zameriava sa na 29 bývalých komunistických krajín Strednej Európy a Strednej Ázie. Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nations-transit/2018/slovakia V priebehu rokov sa miera korupcie zhoršila o 0,25. Pokiaľ sa na to pozrieme z celkového hľadiska, v roku 2018 sa Slovensko umiestnilo na ôsmom mieste medzi tými demokratickejšími krajinami a tými s nižšou mierou korupcie: Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nit-2018-table-country-scores The Global Competitiveness Report 2017–2018 GCR každoročne, od roku 2004, skúma konkurencieschopnosť krajiny, resp. akej miery rozvoja je krajina schopná. Pripravuje ho World Economic Forum. Zdroj:http://reports.weforum.org/global-competitiveness-index-2017-2018/countryeconomy-profiles/#economy=SVK GCR je zaujímavý tým, že nám napovedá, je to práve korupcia, ktorá nám najviac bráni v ekonomickom rozvoji. Nie sú to dane, zlé zákony, právna neistota, dokonca ani kriminalita ako taká, ale práve korupcia. Ak to však zhrniem, čo nám uvedené ukazovatele hovoria, Slovensko nepatrí medzi krajiny, ktoré by boli na úplnom spodku svetových rebríčkov, no zároveň ukazujú, že korupcia je na Slovensku veľmi reálny problém, spoločnosť s ňou má často skúsenosť a ekonomickému rozvoju Slovenska najviac bráni práve korupcia. Ako sa u nás s korupciou bojuje v praxi? Transparency International (TI) nedávno zverejnilo veľmi zaujímavú správu, ktorá vyhodnocuje rozhodnutia súdov v korupčných prípadoch. Poskytuje nám dobrý pohľad na to, ako sa u nás s korupciou vieme vysporiadať v praxi. Správa konštatuje, že „len jedno percento ľudí odsúdených za korupciu sú politici“. Uvádza tiež, že v rokoch 2014-17 bol najvyššie postaveným politikom odsúdeným za korupciu starosta malej obce, ktorý uplácal obecných poslancov. Najviac obžalovaných boli z radov obyčajných ľudí, ktorí dávali drobné úplatky. V skutočnosti sa u nás v praxi zaoberáme iba malou korupciou v hodnote do 20 Eur: Zdroj:https://transparency.blog.sme.sk/c/471000/vsetko-co-potrebujete-vediet-o-stihani-korupcie-na-slovensku.html Hoci toto je zarážajúce, malý posun nastal v tom, že oproti obdobiu 2011-14 podiel riešených záležitostí s úplatkami nad 5000 EUR narástol takmer 6-násobne. Pretrvávajúcim problémom však je, že tresty nekorešpondujú so závažnosťou korupcie. TI vo svojej správe porovnáva dva prípady, kde v jednom prípade úradníčky žiadali úplatok 3 milióny EUR a v druhom šlo o 20 eurový úplatok. Úradníčkam bol vymeraný trest na 18 mesiacov, v druhom prípade súd určil trest na 2 roky.
Následky korupcie a aký má mať postoj kresťan Keďže korupciu a jej neblahé dôsledky môžeme sledovať už veľmi dlhé obdobie môžeme s istotou povedať, že má vážne následky pre celú spoločnosť. Má veľmi praktické dopady na kvalitu života obyvateľstva, ale má aj dopad aj na morálny étos v spoločnosti. Prvým vážnym dopadom je znižovanie kvality života. To priamo súvisí so zamedzením spravodlivosti, čo spôsobuje právnu nerovnosť. Korupcia je vlastne nedodržanie práva pre určitú časť spoločnosti a tým znevýhodňuje jednu časť spoločnosti voči ostatnej. Toto má vplyv aj na ekonomický rast spoločnosti. Vysoká miera korupcie odrádza zahraničných investorov pre právnu neistotu do ktorej by sa mohli dostať. Vlády s korupčnou reputáciou nie sú dôveryhodným partnerom pre podnikateľov. Okrem toho existujú empirické dôkazy, že korupcia má priamy vplyv na rast HDP. Krajiny, kde je vysoká miera korupcie majú menšiu schopnosť ekonomicky rásť, vzniká šedá ekonomika a daňové úniky. Korupcia predstavuje takú záťaž, že ak by Singapur mal rovnakú mieru korupcie ako Mexiko, občania Singapuru by to pociťovali ako o 20% zvýšené daňové zaťaženie. Skorumpované krajiny sú taktiež viac zadlžené a tým pádom aj ekonomicky zraniteľnejšie. V neposlednom rade korupcia ešte viac zväčšuje priepasť medzi chudobnými a bohatými. Výskumy tiež ukazujú, že korupcia znižuje kvalitu verejného sektora. Ohrozuje rozvoj vzdelávania, vedy, kultúry, športu, obrany, je bezpečnostným rizikom a ekologická korupcia môže spôsobiť nenávratné škody na životnom prostredí. Viaceré štúdie varujú, že korupcia v zdravotníctve spôsobuje nižšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, čo má za následok vyššiu mieru úmrtia pacientov. Korupcia spôsobuje aj zlyhávanie voľného trhu, keďže namiesto práce, ktorá by priniesla hodnoty sa hľadajú rôzne kľučky a možnosti podplácanie. Volebná korupcia ohrozuje demokratický charakter štátu, pretože znemožňuje demokratický charakter zákonodarstva, ohrozuje bezpečnosť občanov skorumpovaním exekutívnej moci štátu, narúša spravodlivé súdne procesy a vysluhovanie spravodlivosti. Oslabuje moc práva, stráca sa účinnosť zákona a občania sa nemôžu spoľahnúť na to, že štát bude plniť svoje úlohy. Nastáva pocit právnej nestability a spoločnosť prestáva dôverovať v právny charakter štátu. V štáte, kde nie je dôvera medzi ním a spoločnosťou nemôžeme očakávať ich súčinnosť. A keď obyvateľstvo necíti, že štát dokáže vysluhovať právo, tak sa prestanú podľa práva správať a sú otvorenejší k morálnemu úpadku. Prieskumy TI ukazujú, že práve veľká korupcia, ktorá pôsobí najväčšiu škodu je najmenej trestaná. Zároveň obyvatelia krajiny považujú Slovensko za skôr skorumpovanú ako neskorumpovanú. Ako kresťania žijeme vo svete, resp. v krajine, kde o korupcii počúvame neustále a je dosť pravdepodobné, že sme sa s ňou aj osobne stretli. Keď sa pozrieme do Biblie vidíme, že tému korupcie neobchádza, ale ju často odsudzuje. Nemali by sme sa teda tejto téme vyhýbať ani v cirkvi na Slovensku, príkladom nám môžu byť cirkvi v najchudobnejších krajinách, kde aktívne vystupujú proti nej (napr. v Nigérii, Kamerune, či Hondurase). Biblia o korupcii hovorí jasne, odsudzuje ju pretože prekrúca právo a spravodlivosť a nastoľuje sociálnu nerovnosť. Sociálne zákony Tóry zakazujú vykorisťovanie, múdroslovná literatúra ju odsudzuje ako prekrúcanie práva, ale spomína sa s odsúdením aj v osobných životoch biblických postáv. Príkladov, kde sa opisuje zneužitie vládnej moci k vlastnému prospechu vieme nájsť naozaj veľa v knihách Kráľov a knihách Kronických. Ak to zhrniem, jedna z hlavných biblických posolstiev je to, že moc zvykne korumpovať, ale príkladom by nám mal byť Daniel, alebo Jozef, ktorí vo verejnej pozícii dokázali pracovať poctivo. Biblia hovorí priamo proti korupcii a o tom, aký by sme mali mať postoj napr.: „Neprijmi úplatok, lebo úplatok zaslepuje aj tých, čo majú otvorené oči, a prekrúca slová spravodlivých.“ Exodus 23:8. Korupcia prekrúca právo a ako kresťania sa máme snažiť o spravodlivosť a nezúčastňovať sa na „skutkoch tmy“, ako sa píše v Efezanom 5:11. Ján Krstiteľ priamo adresuje korupciu v prípade vyberačov daní a vojakov a hovorí im, aby nevyužívali svoju pozíciu pre vlastný prospech: “Aj mýtnici prichádzali dať sa pokrstiť a hovorili mu: Učiteľ, čo máme robiť? On im odpovedal: Nevymáhajte viac, ako vám patrí. 14 Vojaci sa ho spýtali: A čo máme robiť my? Tým povedal: Nikoho netrýznite ani nevydierajte, uspokojte sa so svojím žoldom!” Lukáš 3:12-14. Písmo nás učí, že Boh miluje človeka a korupcia spôsobuje škodu človeku, preto z lásky k inému človeku by sme sa korupcie nemali dopúšťať, ale práve naopak mali by sme proti nej bojovať, aby sme iných pred ňou chránili. Korupcia súvisí s podstatou hriechu, pretože nad určitým pravidlom prevládla svojvôľa, ktorá je dôležitejšia ako láska k druhému. O tomto nám svedčí príbeh o Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, Izraeli, ktorý porušuje zákony Tóry a mnoho ďalších. Človek, ktorý má pohľad na spoločnosť a na jednotlivcov v nej ako na ľudí, ktorí sú milovaní Bohom, nemôže byť skorumpovaný. V Liste Hebrejom čítame, že naše životy nemajú byť ovládané láskou k peniazom: “Vaše správanie nech neovláda láska k peniazom; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď Boh povedal: Nezanechám ťa, ani ťa neopustím” Hebrejom 13:5. V 1 Petra 5:8-9 nás apoštol Peter vyzýva, aby sme boli stále na pozore, pripravení konať správne. Toto je výzva pre všetkých nás kresťanov, postavených v pozícii moci, alebo v úlohe, ktorá podlieha moci, aby sme boli pripravení konať v súlade s Písmom. Použitá literatúra (1) Aristotle, The Politics of Aristotle, Vol. 1, trans. Benjamin Jowett (Oxford: Clarendon Press, 1885) (2) Biblia, Slovenský ekumenický preklad (3) Epictetus, The Discourses as Reported by Arrian, the Manual, and Fragments, trans. W.A. Oldfather (2 vols., London, 1989) (4) Finer, S. E., The history of government from the earliest times. New York: Oxford University Press, 1997. ISBN 019820664x. (5) Rose-Ackerman, Susan., International handbook on the economics of corruption. Northampton, MA: Edward Elgar, c2006. ISBN 9781845422424. (6) Van de Mieroop, Marc., A history of ancient Egypt. Malden, MA: Wiley-Blackwell, 2011. Blackwell history of the ancient world. ISBN 1405160705. (7) Wilkinson, Toby A. H., The rise and fall of ancient Egypt. New York: Random House, c2010. ISBN 978-0-679-60429-7. (8) Zamarovksý, Vojtech., Bohovia a králi starého Egypta. Vyd. 3, slovenské, 2. v rámci souborného diela. Bratislava: Perfekt, 2004. ISBN 8080462054. Elektronické zdroje
Mgr. Balázs Szamaranszký Je doktorandom na Evangelisch-Theologische Fakultät - Universität Wien, momentálne pracuje ako biznis analytik pre vývojársku firmu v oblasti zdravotníctva. S manželkou a dieťaťom žije v Bratislave. |