Namiesto samostatného vydania blogov uverejňujeme teraz poslednú časť rozhovoru Teológia vo verejnom priestore s Ľubomírom Martinom Ondráškom.
Príjemné a obohacujúce čítanie prajeme. Musí mať verejný teológ nevyhnutne “klasické” teologické vzdelanie? Nevieme o tom, že by v stredo–európskom prostredí teologické fakulty vôbec ponúkali niečo ako postgraduálny program vo verejnej teológii. Začnem – ak môžem – vlastnou akademickou trajektóriou. Moje bakalárske štúdium bolo zamerané na Bibliu, teológiu a kresťanské vzdelávanie. Resty v spoločenských vedách som musel dohánať počas ďalšieho štúdia a samoštúdiom. V USA sa za "klasické" teologické vzdelanie považuje študijný program Master of Divinity, v rámci ktorého sa môže študent špecializovať. Počas jesenného semestra v roku 2000 som študoval s profesorom Eldinom Villafañem dva predmety z oblasti kresťanskej sociálnej etiky, prežil som "druhú konverziu" a povolanie sa tejto oblasti ďalej venovať. Na Harvardovej univerzite som sa potom zameral na vzťah kresťanstva a kultúry, na Chicagskej som študoval filozofickú, teologickú a politickú etiku a teraz na Bostonskej sa venujem transformačnému líderstvu. Určite ste si všimli, že som nikde nespomenul verejnú téologiu – žiadna z inštitúcií, na ktorých som študoval, takýto program ani neponúkala. Dôležitým odlišovacím znakom verejného teológa od iných, je jeho alebo jej interdisciplinárne zameranie a to sa dá dosiahnuť aj v programoch, ktoré nemajú priamo v názve “public theology”. Princeton Theological Seminary takýto program neponúka, ale na (nielen tejto) škole existuje Centrum pre verejnú teológiu a dá sa tu dobre pripraviť na službu verejného teológa. Wesley Theological Seminary vo Washingtone D.C. napríklad magisterský program vo verejnej teológii ponúka. Bývalý spolužiak a priateľ sa angažuje v Etiópii a na jednej z teologických fakúlt pomohol vytvoriť magisterský program vo verejnej teológii. Bolo by skvelé, ak by sa niečo také podarilo aj na Slovensku. Osobne budem spokojný aj vtedy, keď budú teologické fakulty ponúkať dostatok kurzov v oblasti náboženstva a verejného života, teológie a kultúry, kresťanstva a spoločnosti, kresťanskej sociálnej etiky, či verejnej služby cirkvi a mať ľudí, ktorí ich dokážu kompetentne učiť. Chvíľu by síce trvalo, kým by sme videli pozitívne zmeny v spoločnosti, ale tie by prišli. Hoci verejných teológov typu Reinholda Niebuhra sa rodí len niekoľko v každej generácii, v širšom význame tohto slova sa môže verejným teológom stať každý biskup, kňaz, farár, či pastor. Ambíciou teologických škôl by malo byť ich na túto službu pripraviť. Vieš aj o európskych univerzitách alebo think–tankoch, ktoré idú týmto smerom? Aj v Európe existujú školy a profesori, kde sa študenti môžu verejnej teológii na vysokej úrovni venovať. Dnes sú pre talentovaných a pracovitých slovenských študentov tieto programy – na rozdiel od programov v USA – vďaka členstvu v EÚ aj finančné dostupné. Výborným miestom na štúdium je Edinburská univerzita a konkrétne profesor David Fergusson, Oxfordská univerzita a profesor Nigel Bigger a myslím, že aj profesor Tomáš Halík na Karlovej univerzite by sa asi potešil, keby sa pod jeho vedením chcel niekto tejto problematike venovať. Magisterský titul vo verejnej teológii ponúka napríklad Chichesterská univerzita, ku kvalite samotného programu sa však neviem vyjadriť. Nie som si vedomý, že by podobné programy existovali v našom geografickom priestore. Vráťme sa ešte k Tvojmu pôsobeniu na Slovensku. Aké najväčšie prekážky pre verejnú teológiu na Slovensku vidíš a ako by sa podľa Teba dali prekonať? Na Slovensku a aj v ďalších postkomunistických krajinách pozorujem dopyt po verejne angažovaných teológoch a duchovných, a žiadne veľké či dokonca neprekonateľné prekážky pre verejnú teológiu v kontexte slobodnej a demokratickej spoločnosti nevidím. Naopak, vnímam množstvo príležitostí a hlad po teológii, ktorá je relevantná pre život v 21. storočí a dokáže prispieť k budovaniu dobrej spoločnosti a lepšieho sveta. V tomto prípade si myslím, že platí to biblické: “Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo”. Možno prekážky aj existujú, moje vnútorné nastavenie však vidí vždy najskôr príležitosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že verejná teológia si neporozumie s náboženským fundamentalizmom, denominacionalizmom, neflexibilným liberalizmom a ani militantným ateizmom. S bývalým profesorom Eldinom Villafañem Snáď až na ten militantný ateizmus tu toho máme neúrekom ... Napriek tomu si sa v tomto smere na Slovensku nestretol s nejakým odporom či nepochopením? Osobne som sa zatiaľ nestretol s prípadom, že by mi niekto chcel uprieť hlas vo verejnom priestore alebo by protestoval proti tomu, čo robím. Stretávam sa so záujmom, čoho dôkazom je napokon aj tento rozhovor. Ľudia vo vnútri i vonku cirkvi môžu mať samozrejme otázky a niekedy možno aj predsudky, ale to považujem za úplne normálnu súčasť transformačnej zmeny. Preto treba veci dobre a trpezlivo vysvetľovať a najmä vstupovať do verejného priestoru zodpovedne. Čo to konkrétne znamená, je otázkou na samostatnú úvahu. Aj tu však platí, že verejný teológ nedostane druhú príležitosť urobiť prvý dojem a napáchané chyby sa ťažko naprávajú. Pozrime sa aspoň na jeden príklad – publikačnú činnosť. Jeden z mojich profesorov hovorieval, že “skratka k excelentnosti neexistuje” a varoval nás pred dvojakým nebezpečenstvom: publikovaním “príliš skoro” a “príliš veľa”. Usiloval som sa jeho rady pridŕžať. Tomáš Halík začal písať svoje knižky až po päťdesiatke. Netvrdím, že vek by mal byť determinujúcim faktorom, ale nabádanie k istej zdržanlivosti je, myslím, najmä v čase blogov a sociálnych sietí na mieste. Kompetencia a charakter patria medzi základné piliere, na ktorých stojí zodpovedná verejná teológia. Ak je niektorý s týchto pilerov spochybnený minulými nerozvážnymi vyjadreniami či rozhodnutiami, dôveryhodnosť verejného teológa i samotného projektu verejnej teológie bude podkopaná. Publikačná činnosť, resp. vstupovanie do mediálneho prostredia je nepochybne dôležitou formou praktizovania verejnej teológie. Takýto spôsob však nie je dostupný všetkým. Aké iné podoby ešte môže verejná teológia mať? Začnem opäť od seba, nech nezostaneme len pri teoretizovaní. Moja verejná teológia bola doteraz komunikovaná troma základnými spôsobmi: publikovanie, prezentovanie a poskytovanie konzultácií. A vyjadroval som sa k otázkam spadajúcim pod štyri oblasti: náboženstvo, etika a verejný život, vzťahy štátu a cirkví, verejná služba cirkvi a pentekostálne/charizmatické kresťanstvo. Po absolvovaní terajšieho štúdia sa k nim pridá ešte transformačné líderstvo a spirituálna autobiografia. Vzhľadom na súčasnú geografickú polohu som sa doposiaľ vcelku pochopiteľne najviac venoval publikovaniu. Je to dosť široký záber, ktorý si väčšina akademických teológov nemôže dovoliť, pretože sa od nich očakáva, že sa stanú autoritou v konkrétnej, úzko definovanej oblasti. Môj cieľ, vychádzajúci z vnímania životného poslania, je iný a špecifikoval som ho v odpovedi na prvú otázku. Viem si však predstaviť, že v budúcnosti môžem robiť verejnú teológiu aj inými spôsobmi než doteraz a dokonca si viem predstaviť aj to, že ju nebudem robiť vôbec. Za najdôležitejšie považujem, aby teológ rozumel svojmu povolaniu a verne ho žil. Ak oddelíme teológiu od spirituality, budeme mať problém. V prvom rade sme kresťania, až potom teológovia, a ako kresťania chceme a musíme ísť tam, kde nás bude Kristus posielať. Ale vráťme sa ešte naspäť k podobám verejnej teológie. Verejný teológ nesedí kdesi na opustenom ostrove, zaoberajúc sa výplodmi svojej intelektuálnej fantázie. Agendu mu určuje to, čo sa deje v reálnom svete. Iné podoby bude mať verejná teológia v demokratickej a iné v totalitnej spoločnosti. V tej prvej bude verejný teológ nositeľom pokoja, v tej druhej jeho narušiteľom. V každej bude advokátom slabých a núdznych. Latinskoamerická teológia oslobodenia je formou verejnej teológie a rovnako ňou je kresťanská pravica v USA. Hoci diametrálne odlišné, obe majú výrazné nedostatky, ale aj prvky, ktorými sa zodpovedný verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickom kontexte môže nechať inšpirovať. Publicistiku môže nahradiť či doplniť protest – spomeňme si na Martina Luthera Kinga, Jr., politika – pozrime sa na život Abrahama Kuypera, participácia – zamyslime sa nad Johnom Courtneyom Murrayom, dobre premyslená petičná akcia, ale najčastejšie to bude praktické angažovanie sa v prospech spravodlivosti a spoločného dobra. Pre mňa je verejná teológia v tej najzákladnejšej rovine spojená so zodpovednou angažovanosťou teológa/kresťana vo svete s cieľom jeho pozitívnej premeny. Svet začína, ale samozrejme nekončí našou miestnou komunitou – spôsobov, ako sa v nej cirkvi môžu angažovať je mnoho a budú závisieť od konkrétnych problémov, s ktorými sa daná komunita potýka. Dôležitou úlohou verejného teológa je v tomto úsilí cirkvám pomôcť. Mala by mať verejná teológia aj “prorocký rozmer”? Ak áno, v akom slova zmysle a akým spôsobom? Odpoveď je jednoznačne afirmatívna. Verejný teológ by mal byť v spoločnosti prorockým hlasom, ktorý si však nemožno zamieňať s hukotom sirény. Zámerne som pojem “prorocká” nepoužil vo svojom zozname desiatich charakteristík verejnej teológie. Dôvod, prečo som opatrný pri používaní tohto termínu je, že sa často stretávam z jeho nadužívaním, zneužívaním a následnou devalváciou. Jean Bethke Elshtainová, ktorej práca prorocký rozmer nepochybne mala, v jednej zo svojich kníh pomenovala problém celkom presne: “Dlho v sebe prechovávam obavu, že tí, ktorí si pre svoju prácu osvoja silný pojem prorocký, ho z času na čas používajú ako ideologickú zásterku. “Prorocký” príliš často predstavuje odsudzujúcu rétoriku spojenú s konkrétnou politickou agendou.” Pre mňa je diskutovaný rozmer obsiahnutý v charakteristike “normatívna” a zdôrazňovaní, že okrem deskriptívneho a praktického aspektu, by mala verejná teológia mať aj preskriptívny element. Inými slovami, verejný teológ len nepopisuje, ale ponúka tiež normatívne vyjadrenia a hodnotiace súdy. Pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, že teológia a etika by nemali byť od seba oddeľované. Nie každý teologický etik je verejným teológom, ale každý verejný teológ je teologickým etikom, respektíve teológom a etikom. Jeden z rozdielov medzi prorockým hlasom a hučiacou sirénou, je prítomnosť alebo absencia pastorálnej citlivosti. Spolueditor knihy zaoberajúcej sa témou cirkvi a spoločnosti Ak by si si mal vybrať 5 kníh, ktore Ťa ako verejného teológa najzásadnejšie ovplyvnili, ktoré by to boli a prečo?
Viac ako konkrétne knihy ma ovplyvnila osoba a dielo už viackrát spomínaného Reinholda Niebuhra. Podobne ako Niebuhr, aj ja nachádzam inšpiráciu v tradícii augustiniánskeho realizmu, ktorý určuje základné parametre mojej verejnej teológie. Niebuhr na rozdiel od Hobbesa alebo Rousseaua správne zodpovedal antropologickú otázku, čo má zásadný význam pre jeho etické a politické myslenie. Tu je dobré si pripomenúť, že verejní teológovia sú ovplyvnení rôznymi fundamentálnymi teológiami, etickými teóriami a politickými filozofiami, ktoré v konečnom dôsledku určia charakter ich verejnej teológie. Walter Rauschenbusch – jeden z hlavných exponentov sociálneho evanjelia – bol verejným teológom, no jeho myslenie a vízia pre spoločnosť boli značne odlišné od Niebuhrových. V poslednom čase som sa začal hlbšie zaoberať životom a dielom troch brilantných jezuitov – Johna Courtneyho Murraya, Averyho Cardinala Dullesa a Roberta W. McElroya, katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina a v našom kontexte dobre známeho Tomáša Halíka. Všetci chápu dôležitosť zodpovedne angažovaného kresťanstva a ich myšlienky sú pre nás studnicou múdrosti. Napriek tomu, že k niektorým autorom môžeme mať bližšie než k iným, pre verejného teológa je potrebné čítať kvalitných autorov z rôznych teologických tradícií. Ak sa venujeme verejnej teológii, dogmatické otázky a teologické rozdiely ustupujú do úzadia. Napríklad otázka Filioque je pre cirkev a niektorých teológov mimoriadne dôležitá – verejný teológ si jej dôležitosť uvedomuje, ale pre jeho prácu je irelevantná, zatiaľ čo otázka vzťahu kresťanstva a demokracie je pre neho kľúčová. Ak by som mal odporučiť päť kníh, ktoré ponúkajú užitočnú teoretickú rozpravu o verejnej teológii, na myseľ prichádzajú tieto: A Companion to Public Theology (Kim a Day, editori), The Search for an American Public Theology: The Contribution of John Courtney Murray (McElroy), Constructing a Public Theology: The Church in a Pluralistic Culture (Thiemann), The Analogical Imagination: Christian Theology and Culture of Pluralism (Tracy), a Public Theology and Political Economy (Stackhouse). Ak by mal niekto záujem vidieť príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte, môže si prečítať moju nedávno vydanú zbierku publicistických esejí Kresťanstvo, etika a verejný život. Všetci myslitelia, ktorých som spomenul v našom rozhovore, ma nejakým spôsobom ovplyvnili. Najviac ma však ovplyvnili traja profesori, s ktorými som mal tú česť a radosť študovať: Eldin Villafañe, Harvey Cox a Jean Bethke Elshtainová. Títo vo viacerých dôležitých ohľadoch rozdielni myslitelia zanechali na mne v konkrétnych obdobiach môjho intelektuálneho vývoja nezmazateľnú stopu. Ak by som ich nikdy nestretol, môj život – nielen ten akademický – by sa uberal iným smerom. Trúfalá otázka by znela, “Akým smerom?” Vieš si predstaviť, že by si robil niečo iné? V roku 1991 som odpovedal na – čo som vnímal ako – Božie volanie a svoj život som zasvätil službe, ktorej formy boli počas môjho doterajšieho života rôzne. V čase, keď som stretol Eldina Villafañeho, som pôsobil v pozícii pastora a moje chápanie vecí bolo v porovnaní so súčasným značne obmedzené. Ak by som Eldina nestretol, asi by som pokračoval v pastoračnej službe a nešiel ďalej študovať. Je pravdepodobné, že by som robil nejaký typ kresťanskej služby, ale viac si naozaj netrúfnem povedať. V tejto súvislosti ma napadajú v inom kontexte vyslovené slová Donalda Rumsfelda: “Existujú známe známa: existujú veci, o ktorých vieme, že sú známe. Vieme tiež, že existujú známe neznáma: to znamená, že existujú veci, o ktorých vieme, že sú nám neznáme. Ale existujú aj neznáme neznáma – tie veci, o ktorých nevieme, že sú nám neznáme.” Kresťan je pútnikom na ceste a na jej jednotlivých úsekoch sa snaží rozpoznať Boží hlas. Boh k človeku okrem iného prehovára skrze ľudí, ktorých na ceste postretne. Veľmi sa nezaoberám otázkami typu “čo by bolo, keby” som danú osobu nikdy nestretol. Za každú, ktorú som na ceste stretol a pomohla mi dostať sa bližšie k cieľu, som vďačný a snažím sa od nej niečo naučiť. Zároveň by som chcel byť takou osobou pre iných. Srdečná vďaka za rozhovor! Potešenie bolo na mojej strane. Ďakujem za váš záujem o verejnú teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy : Článok lekárky Anny Bolčekovej o tom, či a prečo absolvovať genetické vyšetrenia v tehotenstve
Teológia vo verejnom priestore : 2. časť rozhovoru s Ľubomírom Martinom Ondráškom Nekresťanská korupcia : Príspevok od Balázsa Szamaranszkého o stave korupcie na Slovensku a o tom, aký postoj k nej zaujať vo svetle Písma Anna Bolčeková : Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy16/9/2018 Význam genetickej konzultácie v prenatálnej diagnostike z perspektívy veriacej ženy
“Pani, vo vašom veku máte zvýšené riziko plodu s chromozómovou chybou, odporúčam Vám genetické vyšetrenie” alebo “Pani, máte pozitívny skríning na Downov syndróm, pošlem vás na genetiku.” Tieto vety z úst gynekológa vyplašia nejednu ženu v radostnom očakávaní a pre mnohé často znejú ako nemilé pozvanie na riešenie veľkých morálnych, alebo duchovných dilem. Spájajú sa často s podvedomým strachom, že niečo by s očakávaným dieťaťom nemuselo byť v poriadku a to nie je príjemné. Veď dieťa je Boží dar. Čo však toto pozvanie skutočne znamená a čo sa skrýva za genetickou konzultáciou s prenatálnym rizikom? Ujasniť nám to pomôže stručný vhľad do odbornej teórie a priebehu genetickej konzultácie s lekárom. Prenatálne - predpôrodné vyšetrenia sú súborom rôznych diagnostických metód, ktorých cieľom je odhaliť riziká v tehotenstve, či už na strane matky, alebo na strane plodu. Starostlivosť o tehotnú a plod má na starosti v prvom rade gynekológ a v prípade komplikácií, alebo špecifických potrieb matky/plodu vstupujú do starostlivosti ďalšie špecializácie - genetik je jedným z nich - je však iba jedným kolieskom vo väčšom súkolí. Ako teda prebieha genetická konzultácia pri prenatálnom riziku a čo od nej očakávať? Konzultáciu vedie lekár s atestáciou v odbore lekárska genetika, ktorý u každej tehotnej vyhodnocuje individuálne genetické riziko ako aj možné genetické riziko pre plod. V úvode sa zostavuje rodokmeň zahŕňajúci prvo-až treťostupňových príbuzných a ich ochorení a vyhodnocuje sa výskyt vrodených vývojových chýb, chromozómových chýb, mentálnej retardácie a závažných dedičných ochorení. Následne sa vyhodnocuje zdravotný stav ženy pred otehotnením a počas tehotenstva, ktorý by mohol mať vplyv na zdravie plodu. Nosnou časťou vyšetrenia je vyhodnotenie skrínigu vývojových a chromozómových chýb plodu. Súčasťou skríningu sú údaje o matke (vek, hmotnosť) a údaje o plode (gestačný vek na základe posledného menzesu a ultrazvukového vyšetrenia) vrátane vyhodnotenia biochemických parametrov, ktoré sú produkované placentou a plodom (PAPP-A (tehotenský plazmatický proteín A), AFP (alfafetoproteín), hCG (celkový ľudský choriový gonadotropín), fβhCG (voľná β podjednotka ľudského choriového gonadotropínu), uE3 (nekonjugovaný estriol). Zistené koncentrácie markerov umožňujú spolu s ostatnými údajmi a vyšetreniami výpočet individualizovaného rizika pomocou špeciálneho počítačového programu. V prípade zahrnutia sonografických markerov plodu (šijové prejasnenie (NT), nosová kostička (NB) sa presnosť skríningu ešte zvýši. Všetky tieto údaje sú po prepočte vyhodnotené a zodpovedajú určitej úrovni rizika, ktoré je vypočítané pre najčastejšie chromozómové chyby plodu (Downov syndróm, Edwardov syndróm, Patau syndróm), a pod. a niektoré nechromozómové chyby (napr. rázštep chrbtice). Po vyjadrení rizika sa podľa predpokladanej príčiny konzultujú ďalšie možnosti vyšetrení, ktoré poskytujú ďalšie informácie o plode. Štandardom je diskusia o odbere plodovej vody s genetickým, eventuálne virologickým vyšetrením, prípadne podrobné morfologické ultrazvukové vyšetrenie v 20-22.g.t. Relatívne novým vyšetrením je neinvazívne vyšetrenie placentárnej DNA (NIPT), ktorá sa nachádza v krvi matky a poskytuje presnejšie údaje o chromozómových zmenách plodu, ako štandardné skríningové vyšetrenie. V tomto bode je najdôležitejšie zdôrazniť, že žiadna pacientka nie je k žiadnym vyšetreniam nútená. Ponúkajú sa možnosti a pacientka sa rozhoduje slobodne na základe vlastného rozhodnutia. Čo prináša genetická konzultácia z pohľadu veriacej tehotnej pacientky? V praxi sa často stretávam s argumentum veriacich žien, že genetické vyšetrenie, a najmä odber plodovej vody je bezvýznamný, pokiaľ nepripúšťajú možnosť ukončenia gravidity v prípade zistenia postihnutia plodu. Na túto námietku existuje niekoľko odpovedí. V prvom rade povinnosťou lekára je tehotnú o možných rizikách informovať na úrovni jej porozumenia. Tehotná žena má právo vedieť o zisteniach z vyšetrení ku ktorým predtým dala svoj súhlas (biochemický/sonografický skríning). V druhom rade má právo poznať možnosti ďalších vyšetrení, ktoré objasňujú stav plodu na základe dnešných poznatkov. Nie všetky stavy sú totiž neliečiteľné a nezvratné. V mnohých prípadoch je možná intervencia (pred-, alebo po-pôrodná), napríklad pri niektorých rázštepových chybách, alebo pľúcnych zmenách plodu a zoznam týchto ochorení sa neustále rozširuje. V neposlednom rade otázka zdravotného stavu plodu nesmeruje nevyhnutne k ukončeniu gravidity. Týka sa v prvom rade popôrodnej starostlivosti a teda prípravy a vedenia pôrodu. Napríklad: ak sa u plodu zistí komplexná vývojová chyba srdca je vhodné poslať pacientku na pôrod do zariadenia, ktoré vie zabezpečiť pre novorodenca adekvátnu akútnu starostlivosť. Argument o bezpečnosti odberu plodovej vody v súčasnosti nie je z medicínskeho hľadiska rozhodujúci, nakoľko riziko potratu predstavuje 0,11-0,13% pričom výťažnosť je v porovnaní s ostatnými ponúkanými vyšetreniami podstatne vyššia. Ak teda žena vie, že je pre ňu morálne nežiadúce prerušenie tehotenstva, stále jej zostáva právo vedieť čo najviac o zdraví dieťaťa. Rozumiem tehotným ženám a ich obavám zo zlých správ. Citlivé hormonálne rozpoloženie duše ženy je vystavené počas celého tehotenstva veľkému informačnému tlaku a každá žena ho zvláda inak. Informácie a s nimi spojené emócie sú ťažšie zvládnuteľné, najmä ak žena nie je obklopená podporujúcou rodinou, priateľmi, prípadne spoločenstvom veriacich, ktorí by žene poskytli podporu a duchovné zázemie. Ako lekárku ma prekvapuje, ako často sa stretávam s tým, že zo strany duchovných autorít sa vyvíja tlak na tehotné, aby odber plodovej vody toto (alebo iné vyšetrenie) nepodstupovali. Verím, že tento tlak pochádza skôr z neinformovanosti o dnešných možnostiach. Môže byť však tiež snahou nevystavovať ženy morálnej dileme o ukončení gravidity v prípade poškodenia plodu. Ak je to tak, ide potom o nesprávne poňatú podstatu problému. Zatváranie očí pred zdravotným stavom plodu nezabráni tomu, aby sa tieto deti rodili, naopak ponecháva ženu osamotenú s “jej vlastným problémom” a niekedy žiaľ aj šokovanú po narodení dieťaťa. Podľa môjho názoru podstata duchovného vedenia tehotnej ženy počas kritického obdobia spočíva v poskytnutí podporujúceho duchovného sprevádzania vo všetkých situáciách (priaznivých, či nepriaznivých). Veď “…vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.” (Rimanom 8:28) Myslím si, že v tomto duchu by sa mohli niesť odporúčania aj v iných oblastiach zdravia, nie len v poradenstve tehotným. V dnešnej dobe nám morálne a duchovné hodnoty nebránia diagnostiku závažných a neliečiteľné ochorení u detí a dospelých. Ak by sme totiž pristupovali rovnako k diagnostike iných ochorení, bolo by morálne nežiadúce diagnostikovať nezvratné ochorenia, pretože pacienti by mohli podstúpiť eutanáziu, resp. by o nej museli rozhodovať príbuzní pacienta. Rozdiel je v tom, že eutanázia (vďaka Bohu) zatiaľ nie je ešte takou reálnou zbraňou proti životu ako potrat, a preto sa u detí a dospelých učíme narábať s vážnymi diagnózami bez možnosti uchýliť sa ku krajným riešeniam. Možnosti prenatálnej, ako aj postnatánej diagnostiky neustále rastú a s rastúcim poznaním rastie aj zodpovednosť za naše následné konanie. Riešením však nie je vyvolávanie strachu z neznámeho a zatváranie si očí pred poznaním, ale dôvera, že Boh si môže všetko – to, čo viem, aj to, čo nevieme - použiť na svoje oslávenie. Či už pred narodením, alebo počas života, stále platí: “Veď Ty si mi stvoril srdce a ľadviny, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky Tvoje diela sú hodné obdivu a to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. “ (Žalm 139:13-15) MUDr. Anna Bolčeková, PhD Vyštudovala Lekársku fakultu UK v Bratislave, študijný pobyt absolvovala na Univerzite v Osle. PhD získala v odbore pediatria. Počas doktorandského štúdia 5 rokov pracovala na 2. Detskej klinike NÚDCH ako odborný asistent, kde sa venovala pediatrickej praxi, posledné 4 roky pracuje v ambulancii lekárskej genetiky. S manželom Jurajom a dvoma deťmi žije v Žiline. Angažuje sa v miestnom kresťanskom spoločenstve Nový začiatok. V minulej časti rozhovoru sme sa viac venovali “verejnému” aspektu verejnej teológie. Čo ale teológia samotná? Nie je teológia ako teológia: je rozdiel, či do verejného priestoru vstúpi Tomáš Halík alebo Joel Osteen. Akú potrebuje slovenský verejný priestor? Keďže etika zodpovednosti zohráva kľúčovú úlohu v mojej verejnej teológii, je prirodzené, že krátka, jednoslovná odpoveď bude: “zodpovednú”. Kvalita verejnej teológie je pochopiteľne závislá od kvality teológa, ktorý sa vo verejnom priestore angažuje. Veľký rozdiel medzi uvedenými osobami je v úrovni ich vzdelania. Navyše, jedného možno považovať za verejného teológa, zatiaľ čo druhý je televízny evanjelizátor, ktorý svojim posolstvom oslovuje najmä populárnu verejnosť. Užitočnejšie pre naše ciele by asi bolo porovnať jablká s jablkami a hrušky s hruškami. Na Slovensku máme napríklad štyroch publicistov, ktorí pravidelne prispievajú do mienkotvorných denníkov a identifikujú sa vo verejnom priestore ako teológovia. Je možné každého z nich považovať vo svetle relevantnej literatúry za verejného teológa? V čom sú si podobní a v čom odlišní? Aký je ich prínos pre cirkev a spoločnosť? Chýbal by ich hlas vo verejnom priestore? Ktorý z týchto hlasov by chýbal najviac a prečo? O verejnej teológii sa učíme nielen z kníh, ale aj starostlivým pozorovaním a porovnávaním verejne angažovaných teológov. Rovnako môžeme analyzovať verejnú službu konkrétnych duchovných a spoločenstiev, ktoré vedú. Sú uzavretými do seba alebo príkladom toho, čo nazývame “public church” (verejná cirkev)? Ak sú verejne angažovanými, sú nástrojom priaznivej transformačnej zmeny v komunite, kde pôsobia? Tu vôbec nezáleží na tom, či ide o katolícku, evanjelickú alebo niektorú z menších cirkví. Všetci kresťania boli povolaní “milovať blížneho ako seba samého” – okrem individuálnych skutkov lásky tak robíme, keď sa podieľame na vytváraní dobrej spoločnosti, v ktorej náš blížny môže v čo najväčšej miere žiť dobrý život. Možno to vyznie triviálne, ale čo máš konkrétne na mysli pod pojmom “dobrý život” pre svojho blížneho, o ktorý sa ako verejný teológ usiluješ? Pýtate sa identickú otázku, akou sa zaoberali veľkí grécki filozofi či kresťanskí myslitelia. Ide o jednu z fundamentálnych otázok morálnej filozofie, ktorá však nie je objektom hlavného záujmu verejného teológa. Otázka, na ktorú by však mal každý verejný teológ byť schopný informovane odpovedať, sa týka normatívnej vízie "dobrej spoločnosti", pretože jeho základnou úlohou by malo byť prispieť k vytváraniu práve takej spoločnosti. V Denníku N som v minulosti publikoval článok s názvom V akej spoločnosti chceme žiť?, v ktorom predostieram myšlienku, že základné stavebné kamene dobrej spoločnosti sú sloboda, mier (pokoj) a spravodlivosť. Čiastočne tam svoje chápanie objasňujem a v dohľadnej budúcnosti sa chystám o tejto téme napísať viac. Každý človek si môže definovať "dobrý život" trochu inak, pre všetkých však platí, že takýto život nie je možné – v realisticky dosiahnuteľnej miere – žiť v krajine, kde vládne despota, zúri vojna alebo neexistuje vymožiteľnosť práva. Toto sú príklady, ktoré sa, vďaka Bohu, netýkajú súčasného Slovenska. Avšak, aj tu platí, ako nám Reinhold Niebuhr správne pripomína, že "ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi trochu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou". Dobrý život je šťastný život a šťastnejšie sa žije tam, kde sa spoločnosť viac približuje k ideálu spravodlivosti. O vytváranie takej spoločnosti by sa mal verejný teológ usilovať. Zdôrazňujem spravodlivosť, pretože v tejto oblasti má Slovensko najväčšie nedostatky. Už roky žiješ v USA, dokonca si prijal americké občianstvo. Napriek tomu udržiavaš aktívny kontakt so Slovenskom a na viacerých úrovniach tu pôsobíš. V čom vidíš základné prieniky a rozdiely medzi slovenským a americkým verejno-teologickým kontextom? Ako aj v niektorých iných oblastiach, aj vo verejnej teológii je USA niekoľko krokov pred zvyškom sveta. Na Slovensku sa navyše teologické myslenie nerozvíjalo prirodzeným spôsobom a ak existuje nejaká teológia, ktorú totalitné režimy nenávidia, je to verejná teológia. Dedičstvo komunizmu je aj v tejto oblasti stále cítiť. Slovenskí verejní teológovia budú teda celkom prirodzene čerpať od kolegov z USA, ale aj ďalších krajín a zároveň ich obohacovať svojim skúsenosťami spojenými so životom v postkomunistickej krajine. Verím, že sa to bude diať v čoraz väčšej miere a vkladám do malého Slovenska veľkú nádej. Nedávno vydaná kniha – príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte Do akej miery sú postrehy amerického verejného teológa prenosné do našej situácie? Čo sa mňa týka, nepovažujem sa za “amerického verejného teológa” – som verejným teológom, ktorý v súčasnosti žije a študuje v USA a svoju službu zameriava na Slovensko. Situáciu na Slovensku poznám paradoxne lepšie ako v USA, čo je dôsledkom toho, že jej venujem nepomerne viac času a pozornosti. Pravidelne sledujem večerné správy, publicistické relácie, tlačové besedy, čítam dennú tlač a slovenské knihy, počúvam kázne z rôznych cirkví, komunikujem s ľuďmi zo Slovenska a minimálne raz za rok sa ho snažím navštíviť – v lete tam budem dva mesiace. Som blízko a zároveň mám odstup, čo v tomto čase považujem skôr za výhodu. Toto všetko sa môže zmeniť, ale momentálne je to tak. Nerobí mi teda problém veci kontextualizovať. Americkým verejným teológom bol Reinhold Niebuhr, ktorého považujem spolu s Karlom Barthom a Paulom Tillichom za troch najvýznamnejších protestanských teológov 20. storočia. Zostáva pre mňa čiastočne záhadou, že na Slovensku je aj po páde komunizmu tak málo známy a za jednu zo svojich úloh považujem jeho myslenie slovenskej verejnosti približovať. Som presvedčený, že najmä slovenskí teológovia a duchovní by mali Niebuhra poznať – lepšieho dialogického partnera pre verejného teológa by sme hľadali ťažko. Samozrejme, Niebuhr žil v inej dobe a kultúre a jeho myšlienky je potrebné kontextualizovať. Keď Dietrich Bonhoeffer navštívil v roku 1939 prestížny Union Theological Seminary v New Yorku, nebol školou a ani Niebuhrom príliš nadšený. Okrem iného si myslel, že sa tu nerobí skutočná – rozumej dogmatická – teológia a že teológia sa stala podriadenou sociálnej etike. Ide tu podľa mňa o príklad nemeckého akademického teológa, ktorý v tom čase neporozumel rozvíjajúcemu sa projektu amerického verejného teológa. Neskôr sa Bonhoefferov pohľad na Niebuhra zmenil a stali sa priateľmi. Dnes už k takýmto predsudkom vo svete veľkej teológie dochádza len zriedka – prakticky každému je jasné, že existujú rôzne typy a spôsoby robenia teológie. Pred University of Chicago Divinity School, alma mater Niebuhr je téma na niekoľko rozhovorov ... Mohol by si však vypichnúť hlavné ťažisko Niebuhrovho diela, ako aj jeho relevanciu pre slovenský kontext? Čo si od Niebuhra môže zobrať napríklad niekto, kto neštudoval teológiu v akademickom prostredí? Akým smerom by jeho myšlienky ovplyvnili verejnú teológiu na Slovensku a čo by mohli priniesť?
Najlepšiu odpoveď, ktorú dokážem dať na takto široko koncipovanú otázku, je použiť konkrétny prípad. Minulý rok sa na pôde Trnavskej univerzity konala zaujímavá medzinárodná konferencia na tému: “Migrácia: Náboženstvá bez hraníc – európska a americká perspektíva.” Pozvanie som rád prijal, pretože táto mimoriadne závažná téma jednoznačne spadá do oblasti záujmu verejného teológa. Ak sa znovu vrátime k našej diskusii o “verejnej” a “neverejnej” teológii, téma migračnej a utečeneckej krízy slúži ako dobrý príklad k zamysleniu. Vo svojom príspevku som obhajoval prístup, ktorý som označil pojmom “realistický idealizmus” a za konverzačného partnera som si prizval práve Reinholda Niebuhra. Príspevok bol publikovaný v anglickom zborníku. V slovenčine vyšiel v skrátenej a upravenej forme pod názvom Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus na Postoji a hlavný argument, z ktorého môj prístup vychádzal, som prezentoval už skôr v Denníku N v texte s názvom Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvitu. Tieto dva krátke texty ukazujú jeden konkrétny príklad ako môže byť Niebuhr relevantný pre slovenský kontext. Aj na tomto príklade možno vidieť rozdiel medzi verejným a neverejným teológom: verejnému teológovi záleží na tom, aby sa jeho myšlienky dostali (aj) k širšej verejnosti. Čo si môžu od Niebuhra zobrať osoby, ktoré teológiu neštudovali, bude závisieť od konkrétnej osoby a samozrejme aj od spôsobu, ktorým budú jeho myšlienky širšej verejnosti prezentované. Ja som o Niebuhrovi publikoval niekoľko textov a vo svojich článkoch som ho viackrát citoval. Každý z týchto textov je dostupný aj osobám, ktoré teológiu neštudovali. Verejná teológia musí byť zrozumiteľná. Je množstvo myšlienok, ktorými sa verejne angažovaní teológovia môžu u Niebuhra inšpirovať – niekoľko som prezentoval aj v tomto rozhovore – čo však v tomto čase považujem za dôležitejšie ako konkrétne myšlienky je, že v Reinholdovi Niebuhrovi máme emblematický príklad verejného teológa pracujúceho v tradícii kresťanského realizmu a partnera na plodný dialóg. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Nekresťanská korupcia Čo je korupcia? O korupcii počúvame žiaľ často najmä z médií, no zároveň definovať význam tohto slova môže byť veľmi náročné. Predmetom tejto eseje nie je presne definovať čo korupcia je, ale skôr určiť rámec v ktorom sa budeme pohybovať a to aspoň podľa terminológie všeobecne prijatých prieskumov o korupcii. Preto na úvod uvediem niekoľko zaužívaných definícií a tiež rozdelenie korupcie podľa najvýznamnejších indikátorov - podľa formy korupcie a podľa jej rozsahu. Corruption Perception Index (CPI) korupciu rozdeľuje až do piatich rôznych kategórií podľa formy korupcie: korupcia, úplatkárstvo, vykorisťovanie, sprenevera a podvod. Korupciu definuje takto: „Korupcia je zneužitie zverenej právomoci pre vlastné výhody.“. Ostatné formy korupcie sa vo svojej podstate zhodujú s touto definíciou s výnimkou podvodu, ktorý definuje ako aktívne zatajenie informácie, pred autoritou pomocou podvodu, manipulácie, zavádzania, alebo skreslením informácií, faktov, alebo expertíz. Organizácia spojených národov korupciu rozdeľuje na veľkú, malú a úplatkárstvo. Veľká korupcia zahrnuje najvyššie úrovne vlády a spôsobuje závažné zneužitie moci. Malú korupciu popisuje aj ako „administratívnu“ korupciu, ktorá zahŕňa výmenu malého množstva peňazí, ktoré kumulovane spôsobujú veľké straty. Úplatkárstvo definuje ako ovplyvňovanie rozhodovania v prospech úplatkára. Definície korupcie vytvorené Svetovou bankou a Európskou komisiou sú takmer identické, popisujú ju jednoducho ako zneužitie verejnej moci vo vlastný prospech. OECD ju popisuje ako aktívne, alebo pasívne zneužitie moci verejných činiteľov (zvolených, alebo určených) pre vlastné finančné, alebo iné výhody. Z uvedeného vyplýva, že korupcia je jav, keď osoba postavená v pozícii moci použije svoju právomoc aktívne, alebo svojou pasivitou, pre získanie výhody pre seba, alebo svojich blízkych na úkor iných osôb. Základné formy sú úplatkárstvo – finančná odmena za protislužbu; sprenevera – krádež zdrojov osobou, ktorej boli zverené; podvod – zavádzanie, alebo manipulácia pre vlastný prospech; vykorisťovanie – peniaze, alebo zdroje prijaté pod hrozbou použitia sily. Historické záznamy ukazujú, že korupcia sa objavovala v rôznom historickom a spoločenskom kontexte, v zásade všade tam, kde sa objavuje právne organizovaná spoločnosť (ubi societas, ibi ius). Korupcia teda nie je súčasnou výzvou modernej spoločnosti, ako nám ilustruje aj niekoľko príkladov zo starovekého Egypta a antického sveta. O korupcii čítame už v prvých vládnych záznamoch, ktoré pochádzajú zo starovekého Egypta. Popisujú prípad stavbyvedúceho, za vlády Setiho II (1024-1198 pr. K.), ktorý kradol rezaný kameň z vládnych skladov na stavbu svojej vlastnej hrobky, alebo prikazoval vládnym zamestnancom, aby pracovali na jeho majetku. Inde sa píše o vyberačovi daní Thutmosovi, ktorý vyzbieral 343 vriec obilia, ale odovzdal len 314. Ešte škandalóznejší bol prípad kňaza Khnumovho chrámu, ktorý vyzbieral za 9 rokov 6300 vriec obilia, ale odovzdal len 576! Podarilo sa mu to za pomoci organizovanej skupiny úradníkov a roľníkov. Podobných prípadov korupčného správania, by sme našli v starovekých egyptských záznamoch množstvo. Takáto rozšírená korupcia, vyvolala nakoniec aj protireakciu vládnych štruktúr. Najvýznamnejší protikorupčný edikt platný v celom Egypte bol Horemhebov edikt, ktorý vydal sám faraón (1335 – 1310 pr. Kr.). Edikt oslaboval moc lokálnych predstaviteľov štátnej moci a posilňoval centrálnu moc faraóna. Zameriaval sa tiež na skorumpovaný súdny systém a korupciu postihoval tvrdými trestami. Práve korupcia bola jedna z významných príčin vládnych kríz, ktoré ohrozovali chod Egyptského štátu a oslabovala právo až do miery úplnej anarchie. Korupcia bola vo vtedajšej spoločnosti tak rozšírená, že o nej dokonca vznikali básne. Korupcia bola problematická aj v klasickom období, v Aténach aj v Ríme. Píše o nej Platón, Aristoteles, Polybius, Thucydides, Tacitus, Epiktetus, aj Seneca. Aristoteles kladie do protikladu kráľa a tyrana - tyran, ktorý koná bez ohľadu na verejné dobro, len v záujme jeho súkromných cieľov a bohatstve a kráľ, ktorý túži po úcte.(10) Píše, že správna forma vlády je taká, ktorá hľadí na verejný záujem a nie na súkromné bohatstvo. Atény aj Rím mali komplexný štátny aparát, v ktorom bolo mnoho príležitostí pre úplatkárstvo. Rímsky stoický filozof Epiktetus (55 – 135 pr. Kr.) to veľmi vtipne zhrňuje, keď píše že keď Riman ráno vstane, hneď vyzerá osobu z „Cézarovho domu“, aby si ho uctil, hľadá niekoho komu by mohol predniesť milú reč, komu by mohol poslať dar. Korupcia má vážne následky na celú spoločnosť, rozleptáva ju a oslabuje. Korupcia je teda veľmi vážnym fenoménom, ktorý pri spravovaní štátu nie je možné ignorovať, ale je potrebné aktívne proti nej bojovať. Ako sa meria korupcia a čo hovoria ukazovatele korupcie? Súčasný stav korupcie nám pomáhajú identifikovať viaceré ukazovatele. Každý používa inú metodológiu. Hoci každá z nich môže mať svoje problematické oblasti, korupcia máva rôzne podoby, býva veľmi komplexná je ťažké zabezpečiť jej úplne objektívne meranie. Prehľad prieskumov, ktorý popisujem nižšie sú to najlepšie, čo máme. Corruption Perception Index (CPI) Najznámejším ukazovateľom, ktorý skúma vnímanie korupcie po celom svete je CPI. Mieru korupcie vyjadruje na škále od 0 do 100, pričom najhoršie je 0 a najlepšie je 100. Je pripravovaný na základe „informovaných pohľadov analytikov, podnikateľov, a expertov po celom svete“. Zisťuje mieru vnímania korupcie u úradníkov a politikov, teda verejného sektoru. Pripravuje ho Transparency International kombináciou viacerých prieskumov. * Graf zobrazuje údaje od 1998-2017 Zdroj: https://tradingeconomics.com/slovakia/corruption-index Výsledky ukazujú, že Slovensko sa pohybuje medzi 35 (2000) a 51 (2015, 2016) s priemerom 43,7. V celej histórii používania tohto ukazovateľa sme sami seba vnímali skôr ako skorumpovanú krajinu. Rok 2000 nás zaraďuje medzi krajiny ako Maledivy, Srí Lanka, Gabon, Niger, Peru, Východný Timor, Trinidad a Tobago. Maximálne skóre pre krajinu bolo dosiahnuté len trikrát od existencie tohto prieskumu (1995). Worldwide Governance Indicators (WGI) WGI je založené na kombinovanom prieskume medzi veľkým počtom občanov a expertov. Zachytáva šesť kľúčových rozmerov dobrého spravovania medzi rokom 1996 a súčasnosťou. Pripravuje ho Svetová banka. Pre nás je zaujímavý ukazovateľ kontroly korupcie, podľa ktorého čím vyššie je skóre, tým lepšie sa vláde darí kontrolovať korupciu podľa názoru ľudí, ktorí sa zúčastnili prieskumu. Zachytáva vnímanie toho, do akej miery je verejná moc vykonávaná pre súkromný zisk, vrátane malých a veľkých foriem korupcie, ako aj „zajatie“ štátu elitami a súkromnými záujmami. Zdroj: http://info.worldbank.org/governance/wgi/index.aspx#reports Je potrebné povedať, že WGI definuje korupciu širšie a rozširuje ju z verejného sektora aj na súkromný. WGI tiež oslovuje aj širokú verejnosť (nielen expertov a úradníkov). Nepovažuje však každý zdroj za rovnocenný, ale dáva mu inú váhu.(24) Hoci Slovensko tu dosahuje mierne lepšie výsledky, celkovo vychádza podobne ako v CPI - priemerne. Nations in Transit Score (NIT) NIT je každoročnou správou, ktorá hodnotí sedem rôznych aspektov pre jednotlivé krajiny. Rozsah je od 1 (najdemokratickejšia) až po 7 (najmenej demokratická). Zverejňuje ju spoločnosť Freedom House a zameriava sa na 29 bývalých komunistických krajín Strednej Európy a Strednej Ázie. Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nations-transit/2018/slovakia V priebehu rokov sa miera korupcie zhoršila o 0,25. Pokiaľ sa na to pozrieme z celkového hľadiska, v roku 2018 sa Slovensko umiestnilo na ôsmom mieste medzi tými demokratickejšími krajinami a tými s nižšou mierou korupcie: Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nit-2018-table-country-scores The Global Competitiveness Report 2017–2018 GCR každoročne, od roku 2004, skúma konkurencieschopnosť krajiny, resp. akej miery rozvoja je krajina schopná. Pripravuje ho World Economic Forum. Zdroj:http://reports.weforum.org/global-competitiveness-index-2017-2018/countryeconomy-profiles/#economy=SVK GCR je zaujímavý tým, že nám napovedá, je to práve korupcia, ktorá nám najviac bráni v ekonomickom rozvoji. Nie sú to dane, zlé zákony, právna neistota, dokonca ani kriminalita ako taká, ale práve korupcia. Ak to však zhrniem, čo nám uvedené ukazovatele hovoria, Slovensko nepatrí medzi krajiny, ktoré by boli na úplnom spodku svetových rebríčkov, no zároveň ukazujú, že korupcia je na Slovensku veľmi reálny problém, spoločnosť s ňou má často skúsenosť a ekonomickému rozvoju Slovenska najviac bráni práve korupcia. Ako sa u nás s korupciou bojuje v praxi? Transparency International (TI) nedávno zverejnilo veľmi zaujímavú správu, ktorá vyhodnocuje rozhodnutia súdov v korupčných prípadoch. Poskytuje nám dobrý pohľad na to, ako sa u nás s korupciou vieme vysporiadať v praxi. Správa konštatuje, že „len jedno percento ľudí odsúdených za korupciu sú politici“. Uvádza tiež, že v rokoch 2014-17 bol najvyššie postaveným politikom odsúdeným za korupciu starosta malej obce, ktorý uplácal obecných poslancov. Najviac obžalovaných boli z radov obyčajných ľudí, ktorí dávali drobné úplatky. V skutočnosti sa u nás v praxi zaoberáme iba malou korupciou v hodnote do 20 Eur: Zdroj:https://transparency.blog.sme.sk/c/471000/vsetko-co-potrebujete-vediet-o-stihani-korupcie-na-slovensku.html Hoci toto je zarážajúce, malý posun nastal v tom, že oproti obdobiu 2011-14 podiel riešených záležitostí s úplatkami nad 5000 EUR narástol takmer 6-násobne. Pretrvávajúcim problémom však je, že tresty nekorešpondujú so závažnosťou korupcie. TI vo svojej správe porovnáva dva prípady, kde v jednom prípade úradníčky žiadali úplatok 3 milióny EUR a v druhom šlo o 20 eurový úplatok. Úradníčkam bol vymeraný trest na 18 mesiacov, v druhom prípade súd určil trest na 2 roky.
Následky korupcie a aký má mať postoj kresťan Keďže korupciu a jej neblahé dôsledky môžeme sledovať už veľmi dlhé obdobie môžeme s istotou povedať, že má vážne následky pre celú spoločnosť. Má veľmi praktické dopady na kvalitu života obyvateľstva, ale má aj dopad aj na morálny étos v spoločnosti. Prvým vážnym dopadom je znižovanie kvality života. To priamo súvisí so zamedzením spravodlivosti, čo spôsobuje právnu nerovnosť. Korupcia je vlastne nedodržanie práva pre určitú časť spoločnosti a tým znevýhodňuje jednu časť spoločnosti voči ostatnej. Toto má vplyv aj na ekonomický rast spoločnosti. Vysoká miera korupcie odrádza zahraničných investorov pre právnu neistotu do ktorej by sa mohli dostať. Vlády s korupčnou reputáciou nie sú dôveryhodným partnerom pre podnikateľov. Okrem toho existujú empirické dôkazy, že korupcia má priamy vplyv na rast HDP. Krajiny, kde je vysoká miera korupcie majú menšiu schopnosť ekonomicky rásť, vzniká šedá ekonomika a daňové úniky. Korupcia predstavuje takú záťaž, že ak by Singapur mal rovnakú mieru korupcie ako Mexiko, občania Singapuru by to pociťovali ako o 20% zvýšené daňové zaťaženie. Skorumpované krajiny sú taktiež viac zadlžené a tým pádom aj ekonomicky zraniteľnejšie. V neposlednom rade korupcia ešte viac zväčšuje priepasť medzi chudobnými a bohatými. Výskumy tiež ukazujú, že korupcia znižuje kvalitu verejného sektora. Ohrozuje rozvoj vzdelávania, vedy, kultúry, športu, obrany, je bezpečnostným rizikom a ekologická korupcia môže spôsobiť nenávratné škody na životnom prostredí. Viaceré štúdie varujú, že korupcia v zdravotníctve spôsobuje nižšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, čo má za následok vyššiu mieru úmrtia pacientov. Korupcia spôsobuje aj zlyhávanie voľného trhu, keďže namiesto práce, ktorá by priniesla hodnoty sa hľadajú rôzne kľučky a možnosti podplácanie. Volebná korupcia ohrozuje demokratický charakter štátu, pretože znemožňuje demokratický charakter zákonodarstva, ohrozuje bezpečnosť občanov skorumpovaním exekutívnej moci štátu, narúša spravodlivé súdne procesy a vysluhovanie spravodlivosti. Oslabuje moc práva, stráca sa účinnosť zákona a občania sa nemôžu spoľahnúť na to, že štát bude plniť svoje úlohy. Nastáva pocit právnej nestability a spoločnosť prestáva dôverovať v právny charakter štátu. V štáte, kde nie je dôvera medzi ním a spoločnosťou nemôžeme očakávať ich súčinnosť. A keď obyvateľstvo necíti, že štát dokáže vysluhovať právo, tak sa prestanú podľa práva správať a sú otvorenejší k morálnemu úpadku. Prieskumy TI ukazujú, že práve veľká korupcia, ktorá pôsobí najväčšiu škodu je najmenej trestaná. Zároveň obyvatelia krajiny považujú Slovensko za skôr skorumpovanú ako neskorumpovanú. Ako kresťania žijeme vo svete, resp. v krajine, kde o korupcii počúvame neustále a je dosť pravdepodobné, že sme sa s ňou aj osobne stretli. Keď sa pozrieme do Biblie vidíme, že tému korupcie neobchádza, ale ju často odsudzuje. Nemali by sme sa teda tejto téme vyhýbať ani v cirkvi na Slovensku, príkladom nám môžu byť cirkvi v najchudobnejších krajinách, kde aktívne vystupujú proti nej (napr. v Nigérii, Kamerune, či Hondurase). Biblia o korupcii hovorí jasne, odsudzuje ju pretože prekrúca právo a spravodlivosť a nastoľuje sociálnu nerovnosť. Sociálne zákony Tóry zakazujú vykorisťovanie, múdroslovná literatúra ju odsudzuje ako prekrúcanie práva, ale spomína sa s odsúdením aj v osobných životoch biblických postáv. Príkladov, kde sa opisuje zneužitie vládnej moci k vlastnému prospechu vieme nájsť naozaj veľa v knihách Kráľov a knihách Kronických. Ak to zhrniem, jedna z hlavných biblických posolstiev je to, že moc zvykne korumpovať, ale príkladom by nám mal byť Daniel, alebo Jozef, ktorí vo verejnej pozícii dokázali pracovať poctivo. Biblia hovorí priamo proti korupcii a o tom, aký by sme mali mať postoj napr.: „Neprijmi úplatok, lebo úplatok zaslepuje aj tých, čo majú otvorené oči, a prekrúca slová spravodlivých.“ Exodus 23:8. Korupcia prekrúca právo a ako kresťania sa máme snažiť o spravodlivosť a nezúčastňovať sa na „skutkoch tmy“, ako sa píše v Efezanom 5:11. Ján Krstiteľ priamo adresuje korupciu v prípade vyberačov daní a vojakov a hovorí im, aby nevyužívali svoju pozíciu pre vlastný prospech: “Aj mýtnici prichádzali dať sa pokrstiť a hovorili mu: Učiteľ, čo máme robiť? On im odpovedal: Nevymáhajte viac, ako vám patrí. 14 Vojaci sa ho spýtali: A čo máme robiť my? Tým povedal: Nikoho netrýznite ani nevydierajte, uspokojte sa so svojím žoldom!” Lukáš 3:12-14. Písmo nás učí, že Boh miluje človeka a korupcia spôsobuje škodu človeku, preto z lásky k inému človeku by sme sa korupcie nemali dopúšťať, ale práve naopak mali by sme proti nej bojovať, aby sme iných pred ňou chránili. Korupcia súvisí s podstatou hriechu, pretože nad určitým pravidlom prevládla svojvôľa, ktorá je dôležitejšia ako láska k druhému. O tomto nám svedčí príbeh o Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, Izraeli, ktorý porušuje zákony Tóry a mnoho ďalších. Človek, ktorý má pohľad na spoločnosť a na jednotlivcov v nej ako na ľudí, ktorí sú milovaní Bohom, nemôže byť skorumpovaný. V Liste Hebrejom čítame, že naše životy nemajú byť ovládané láskou k peniazom: “Vaše správanie nech neovláda láska k peniazom; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď Boh povedal: Nezanechám ťa, ani ťa neopustím” Hebrejom 13:5. V 1 Petra 5:8-9 nás apoštol Peter vyzýva, aby sme boli stále na pozore, pripravení konať správne. Toto je výzva pre všetkých nás kresťanov, postavených v pozícii moci, alebo v úlohe, ktorá podlieha moci, aby sme boli pripravení konať v súlade s Písmom. Použitá literatúra (1) Aristotle, The Politics of Aristotle, Vol. 1, trans. Benjamin Jowett (Oxford: Clarendon Press, 1885) (2) Biblia, Slovenský ekumenický preklad (3) Epictetus, The Discourses as Reported by Arrian, the Manual, and Fragments, trans. W.A. Oldfather (2 vols., London, 1989) (4) Finer, S. E., The history of government from the earliest times. New York: Oxford University Press, 1997. ISBN 019820664x. (5) Rose-Ackerman, Susan., International handbook on the economics of corruption. Northampton, MA: Edward Elgar, c2006. ISBN 9781845422424. (6) Van de Mieroop, Marc., A history of ancient Egypt. Malden, MA: Wiley-Blackwell, 2011. Blackwell history of the ancient world. ISBN 1405160705. (7) Wilkinson, Toby A. H., The rise and fall of ancient Egypt. New York: Random House, c2010. ISBN 978-0-679-60429-7. (8) Zamarovksý, Vojtech., Bohovia a králi starého Egypta. Vyd. 3, slovenské, 2. v rámci souborného diela. Bratislava: Perfekt, 2004. ISBN 8080462054. Elektronické zdroje
Mgr. Balázs Szamaranszký Je doktorandom na Evangelisch-Theologische Fakultät - Universität Wien, momentálne pracuje ako biznis analytik pre vývojársku firmu v oblasti zdravotníctva. S manželkou a dieťaťom žije v Bratislave. Kto chce kam, pomôžme mu tam? : Krátke pojednanie o eutanázii od Jána Henžela
Teológia vo verejnom priestore : 1. časť rozhovoru s Ľubomírom Martinom Ondráškom Je Benediktova voľba nevyhnutná? : Reflexia nad knihou Roda Drehera o stratégii pre kresťanov v post-kresťanskom svete od Martina Bielika Kto chce kam, pomôžme mu tam?
Krátke pojednanie o eutanázii V starovekom Grécku nazývali tiché a pokojné ukončenie života eutanáziou (dobrá smrť). Obsahom eutanázie bola celková starostlivosť o zomierajúcich a tíšenie ich bolesti. Nikoho v súvislosti s eutanáziou vtedy nenapadlo privodiť smrť. V období rokov 1347-1351 vyhubila asi polovicu obyvateľov Európy nákaza, ktorú ľudovo označujeme ako čierny mor. Odvtedy začali Európania hovoriť o ars moriendi (umenie zomierať). Keď sa v 19. storočí zaviedla v medicíne anestézia (potlačenie vnímania bolesti), tak v roku 1870 navrhol Samuel D. Williams použiť chloroform nielen na potlačenie bolesti, ale aj na úmyselné ukončenie života. Prvé (neúspešné) pokusy o legalizáciu úmyselného ukončenia života prišli v roku 1905 v Spojených štátoch. Výrazne negatívny tón nadobudol pojem eutanázie počas 2. svetovej vojny, keď nacistické Nemecko uskutočnilo program masovej likvidácie najmä duševne chorých. Pokrok v liečebných postupoch a najmä používanie medicínskych prístrojov viedol od osemdesiatych rokov minulého storočia k obnoveniu diskusií a tento krát k oveľa pozitívnejším postojom k eutanázii. Dnes sa snažíme o technologickú nesmrteľnosť. Preto sme zomieranie umiestnili do nemocníc, ktoré považujeme za akési zbrojnice proti smrti. Keďže však ani naša technológia nedokáže smrti úplne zabrániť, tak technológiu chceme použiť nato, aby sme smrť aspoň urýchlili, keď jej nedokážeme zabrániť. Tak sa obsah pojmu eutanázia zmenil zo starostlivosti o zomierajúcich na „konanie, ktoré privodí bezbolestnú a ľahkú smrť“ (1). Umeniu zomierať (ars moriendi) sme sa už prestali učiť. Ako v mnohých iných oblastiach, ktoré súvisia so schopnosťami človeka, aj tu je aktuálna otázka, či to, čo človek dokáže urobiť, je aj správne urobiť? A čo vôbec robí naše konanie správnym? Na tieto otázky tu nemôžeme obecne odpovedať, ale v súvislosti s ľudským životom z hľadiska kresťanského svetonázoru môžeme povedať, že človek nie je autorom, ale správcom života. Z toho vyplýva, že rovnako ako nerozhodujeme o začiatku svojho života, tak nemáme právo rozhodovať ani o jeho ukončení. Láska k Stvoriteľovi a láska k tým, ktorých spolu s nami stvoril, nás oprávňuje, ba núti, pestovať a chrániť život (svoj aj iných). Nemáme však právo ľubovoľne s ním disponovať, lebo život nie je naším vlastníctvom. Aj toto sa však ľahšie vraví, ako spraví – najmä tvárou v tvár ťažko znesiteľnej bolesti na jednej strane a ľahko dostupným prostriedkom jej definitívneho ukončenia na strane druhej. Preto úvahy o eutanázii nie sú celkom neoprávnené ani z hľadiska kresťanského svetonázoru. Formy eutanázie Hoci delenie eutanázie na aktívnu a pasívnu sa často kritizuje, ale pre posudzovanie jej oprávnenosti a zodpovednosti je to užitočné delenie. Je treba tiež rozlišovať medzi vyžiadanou (komisívnou) a nevyžiadanou (omisívnou) eutanáziou. V súvislosti s eutanáziou sa diskutuje aj o asistovanej samovražde, pri ktorej asistujúca osoba poskytne samovrahovi prostriedky (napr. smrtiacu látku), ktoré si však aplikuje samovrah sám. A nemusí pritom ísť o nevyliečiteľne chorého človeka. Podľa toho Peter Kováč, právnik a súdny lekár, v spomínanom článku ponúka nasledovnú užitočnú klasifikáciu eutanázie:
Liberáli (vrátane liberálnych kresťanov) sú otvorení aj aktívnym formám eutanázie, ale majú tendenciu prehliadať reálne riziká zlyhania použitých prostriedkov, ktoré povedú nie k eutanázii, tzn. k dobrej, ale k hroznej smrti. Hlavné argumenty liberálov aj v tejto oblasti stoja na predpoklade absolútnej slobody ľudskej vôle, ktorej je treba umožniť urobiť pre seba všetko, čo chce. Ars Moriendi Cestou vpred je obzrieť sa späť a učiť sa zabudnutému umeniu zomierať. Východiskom k tomu je presvedčenie, že život je Boží dar. Boh dáva ľuďom dych života a Stvoriteľ ich učí múdrosti. Z hľadiska biblického zjavenia je smrť vždy nepriateľkou. Smrť je veľmi zlá, alebo menej zlá, ale žiadna smrť nie je vítaná. Za veľmi zlú smrť považuje Biblia predčasnú smrť (Izaiáš 38:10), násilnú smrť (Ámos 7:11), či smrť bez dediča. Práve týmto trojím sa vyznačovala smrť Absolóna, a zrejme preto nad ním jeho otec Dávid tak zúfalo nariekal (2. Samuelova 18). Za menej zlú považuje Biblia smrť, ktorá postihne človeka „sýteho dní“ (Genezis 15:15), či v kruhu svojich detí (Numeri 22:10). Keď uvažujeme o umení zomierať, tak sa pozrime na kresťanské cnosti, ktoré k tomu patria:
Ako by sme sa mali pripraviť na zomieranie
Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky – ani smrť, ba zvlášť smrť nie! Použitá literatúra (1) Kováč, P., Eutanázia a asistovaná samovražda, 2005. doc. ThDr. Ing. Ján Henžel, PhD 13 rokov pôsobil ako kazateľ zboru Cirkvi bratskej v Leviciach, 10 rokov pôsobil aj ako predseda Rady Cirkvi bratskej na Slovensku. PhD zo systematickej teológie získal na London School of Theology. Učil Dejiny dogiem a Kresťanskú etiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V roku 2016 habilitoval na Husitskej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. Okrem množstva odborných článkov je autorom kníh Perseverance of Believers, Letom biblickým svetom: Stručný prehľad zvesti Biblie a Prečo a ako milovať, Úvod do kresťanskej etiky. S manželkou Alžbetou má dve dospelé deti a päť vnúčat. Emigroval do Spojených štátov, aby sa stal kazateľom. Životná cesta ho však priviedla na najprestížnejšie akademické inštitúcie amerického kontinentu, kde rozvíja projekt "verejnej teológie". Publikuje a prednáša v zahraničí, ale aj na rodnom Slovensku, kde ho poznajú najmä z pravidelných komentárov v najčítanejších slovenských periodikách. Ľubomír Martin Ondrášek. V posledných rokoch Ťa slovenskí čitatelia spoznali najmä vďaka komentárom, ktorými pravidelne prispievaš do viacerých známych periodík. V jednom z nich si sa nedávno predstavil ako "verejný teológ". Ako sa z amerického Slováka stal slovenský verejný teológ? V roku 1995 som odišiel do USA študovať teológiu. Nasledovalo náročné obdobie, kedy som musel skĺbiť študijné, pracovné a rodinné povinnosti, navyše v novej krajine. Po anglicky som sa začal učiť až ako dospelý, takže aj v tomto ohľade boli začiatky ťažké. Prvých desať rokov som sa preto zaujímal o spoločenské a politické diane na Slovensku len sporadicky. Nebolo veľa času a ani informácie sa nešírili tak, ako sa vďaka moderným technológiám šíria dnes. V roku 2007, po prekonaní vážnej choroby, som začal viac premýšľať, ako by som mohol byť pre krajinu môjho pôvodu prospešný a odovzdať niečo z nadobudnutých znalostí a skúseností. O dva roky neskôr – pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie – sme spolu s manželkou založili v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, s cieľom prispieť svojou trochou k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín, zameriavajúc sa pochopiteľne najskôr a najmä na Slovensko. Usilujem sa tento cieľ uskutočňovať z pozície "verejného teológa", čím chcem zároveň podporiť vznik a rozvoj tohto typu teológie. Na Slovensku to bol donedávna neznámy pojem a koncept, ja som ho prvýkrát použil v roku 2017, keď už bola za mnou nejaká práca, ktorá by tento spôsob robenia teológie mohla ilustrovať. Hoci kladiem väčší dôraz na praktizovanie verejnej teológie než teoretizovaniu o nej, oboje je dôležité a preto som ju začal predstavovať a som rád, že v tom môžem pokračovať aj prostredníctvom tohto rozhovoru. Čo si má teda čitateľ predstaviť, keď počuje pojem "verejný teológ"? Význam a používanie termínu v zahraničí nie je ustálené a ja sa tiež k jeho používaniu nestaviam dogmaticky. Myslím si však, že je dobré, aby sme rozlišovali medzi verejnými teológmi a tými neverejnými, a ak sa usilujeme o odbornú precíznosť, možno aj medzi verejnými teológmi a verejne angažovanými teológmi či duchovnými. V angličtine sa termín používa v širšom i užšom význame slova. Dobrým príkladom je americký prezident Abraham Lincoln, ktorý bol z určitého uhlu pohľadu verejným teológom, zatiaľ čo z iného ním byť nemohol, pretože nesplnil ani ten najzákladnejší predpoklad – teologické vzdelanie. Bežný človek vníma takého Lincolna v prvom rade ako politika ... Môžeme považovať kresťanov v politike za verejných teológov? Čo by si im poradil, aby sa aj v tejto roli stávali čoraz kompetentnejšími? Aj ja vnímam Lincolna v prvom rade ako politika a určite by som ho nepoužil ako reprezentatívny príklad verejného teológa. Na druhej strane, napríklad jeho slávny gettysburgský prejav obsahuje viacero zaujímavých teologických motívov. Kresťanov v politike za verejných teológov nepovažujem, hoci verejný teológ sa – ako každý iný občan – politikom môže stať. V čase, kedy sa tento termín na Slovensku ešte len udomácňuje, myslím si, že treba byť obzvlášť opatrní, ako ho používame. V snahe vyhnúť sa terminologickému zmätku a dosiahnuť aspoň minimálne potrebnú úroveň precíznosti, bude asi lepšie, ak ho budeme používať v užšom význame slova. Kresťanom v politike by som poradil, aby sa vyhli pokušeniu robiť politiku identity a nezneužívali v politickom súboji "kresťanskú kartu". Politikov v základnej a zjednodušenej rovine nerozlišujem na kresťanských a tých iných, ale na dobrých a zlých. Dobrý politik má pevný charakter a politické zručnosti, ktoré prinášajú konkrétne výsledky v prospech spoločného dobra. Zlému politikovi jedna z týchto dvoch vecí chýba. Zodpovedný občan s ambíciou vstúpiť do politiky by sa mal snažiť oba menované aspekty vo svojom živote rozvíjať. Ľudské bytosti majú mimoriadnu schopnosť učiť sa pozorovaním a napodobňovať. Aj politici potrebujú vzory, ktorých životy študujú a učia sa z nich. Ak je niekoho vzorom napríklad už spomínaný Lincoln, šanca, že sa stane dobrým politikom, je omnoho vyššia ako u osoby, ktorá žiadny pozitívny vzor nemá. Vráťme sa k samotnému pojmu "verejná teológia". Vzhľadom na charakter kresťanstva vyplývajúceho z Veľkého povolania, existuje vôbec niečo ako "neverejná teológia"? Ak áno, kde sa neverejná teológia odohráva a akým spôsobom je neverejná? Opäť to závisí od perspektívy, z ktorej k otázke pristupujeme. Zárodky verejnej teológie možno nájsť už v spisoch Novej zmluvy či majstrovskom diele Sv. Augustína O Božej obci, no samotný pojem je relatívne nový. Prvýkrát ho v angličtine použil historik náboženstva Martin Marty a o štyri desaťročia neskôr je "public theology" (verejná teológia) nielen zaužívaný termín, ale aj pomerne robustný koncept, ktorý akademici dokážu dôkladne rozpitvať. Je dôležité byť o týchto akademických diskusiách informovaný, poznať literatúru, ale ak chceme o verejnej teológii nielen rozprávať, ale ju aj praktizovať, nemali by sme do nich príliš zamotať. Dobrá definícia dokáže mnohé osvetliť a implicitne zodpovie aj na položenú otázku. Jednu takú nám ponúka E. Harold Breitenberg. Verejná teológia je podľa neho "nábožensky informovaný diskurz, ktorého cieľom je byť zrozumiteľným a presvedčivým pre prívržencov v rámci vlastnej náboženskej tradície a súčasne zrozumiteľným a možno aj presvedčivým pre tých, ktorí sú mimo nej; zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa náboženskej komunity, ale aj širšej spoločnosti vrátane tých, ktorí sa identifikujú s inou alebo žiadnou náboženskou tradíciou; a na dosiahnutie takýchto cieľov sa opiera o zdroje poznatkov, jazyk, metódy argumentácie a zdvôvodňovania, ktoré sú teoreticky prístupné všetkým". Prísne konfesionálna alebo striktne akademická teológia sú teda príkladom teológií, ktoré nemožno označiť – v našom zmysle slova – za verejné. To podľa mňa neznamená, že sú menej dôležité a ani to, že verejný teológ nemôže byť duchovným konkrétnej cirkvi alebo akademickým pracovníkom. Každá teológia, ktorá je oddelená od etiky a verejného života, vrátane politiky, je v kontexte našej diskusie "neverejná". Naopak, kresťanský verejný teológ je osobou, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať k celej škále spoločenských a politických otázok a robí to spôsobom, ktorý je prístupný aj ľuďom mimo cirkvi. Samozrejme, každé diferencovanie teológie je ľudským výtvorom a má svoje obmedzenia. Z toho by mohlo vyplynúť, že verejná teológia je definovaná skôr kontextom, resp. priestorom, v ktorom sa odohráva, ako jej "teologickým" obsahom. Alebo tu zachádzame priďaleko? Excelentná otázka. V minulosti som napísal, že za najlepšiu verejnú teológiu považujem takú, ktorá je "kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, normatívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná". Nie náhodou som ako prvú z vymenovaných desiatich charakteristík uviedol kontextualitu – objektívne patrí medzi príznačné znaky verejnej teológie. Keďže som kresťanský teológ a záleží mi na tom, aby mala verejná teológia aj spirituálny rozmer, zahrnul som ako jeden zo znakov aj "pneumatologickosť". Spolu s "ekumenicitou" sú to vlastne jediné dva znaky, ktoré naznačujú, že ide o kresťanskú verejnú teológiu. Je dôležité si uvedomiť, že verejná teológia nemusí byť len kresťanská. Abraham Joshua Heschel je podľa mňa dobrým príkladom židovského verejného teológa. Nie náhodou si tak dobre rozumel s Reinholdom Niebuhrom. Teologický obsah je, samozrejme, dôležitý a ovplyvňuje kvalitu verejnej teológie. Konfesionálnosť však musí zostať v úzadí. Uvediem dva príklady. Jedným z definujúcich znakov verejnej teológie Tomáša Halíka je "katolicita" v širšom i užšom význame slova – napokon, je to rímskokalícky kňaz. Vo verejnom priestore však nevystupuje ako predstaviteľ konkrétnej cirkvi a jeho posolstvo určené širšej verejnosti sa neviaže na konkrétnu konfesiu. Kniha Roberta Benneho The Paradoxical Vision: A Public Theology for the Twenty-First Century (Paradoxná vízia: Verejná teológia pre dvadsiate prvé storočie) je príkladom verejnej teológie, ktorá je zakorenená v evanjelickej teologickej tradícii. Ani tu však nejde o striktne konfesionálnu teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek a Tomáš Halík, Chicago. Ako by si popísal verejný priestor (public square), do ktorého je potrebné teológiu vniesť?
Mnohí, ktorí sa zaoberajú verejnou teológiou, by sa pri odpovedi na túto otázku odvolali na Davida Tracyho, ktorý obhajuje myšlienku, že každá autentická teológia je verejná a úlohou teológa je adresovať "three publics" (tri typy verejnosti): širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev. V dnešnej dobe úzkych špecializácií je to však ťažké a nie som si istý, či by sme na každého teológa mali položiť také bremeno. Aj preto sa mi páči koncept verejného teológa, ktorý sa zameriava na širšiu verejnosť, ale zároveň neignoruje cirkev ani akadémiu. Ja som k Tracyho trom typom verejnosti pridal ešte "štát". Sú to pre mňa štyri odlišné a zároveň súvisiace a prelínajúce sa kontexty služby. Verejná teológia je na Slovensku zatiaľ nie veľmi známy pojem. Mohol by si jej podoby – v rámci vyššie uvedených "typov verejnosti" – trochu konkretizovať? Ak napríklad napíšem článok alebo poskytnem rozhovor do cirkevného periodika, odpoviem na otázku duchovnému lídrovi alebo manželka vytvorí kurikulum a vedie detský tábor na tému "Vadí – nevadí", hlavný cieľ je vždy jeden a ten istý – pozitívna transformácia spoločnosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Ak by som mal použiť biblickú metaforu – chceme prispieť k tomu, aby veriaci čo najlepšie chápali a čo najvernejšie žili Ježišove povolanie byť "svetlom sveta a soľou zeme". Hoci sa nepovažujem za akademického teológa, v rámci možností sa angažujem aj v tomto priestore. Zúčastňujem sa vedeckých konferencií, prispievam do konferenčných zborníkov a odborných časopisov, posielame knihy do univerzitných knižníc a podobne. V budúcnosti by som rád urobil prednáškové turné o verejnej teológii a možno aj učil samostatný predmet, radi by sme poskytovali štipendiá motivovaným študentom, ktorí sa tejto problematike chcú bližšie venovať, pritiahli na Slovensko odborníkov, ktorí by nám pomohli verejnú teológiu rozvíjať a takto by bolo možné pokračovať. Čo chcem týmto všetkým povedať je, že ak nám záleží na pozitívnej transformácii spoločnosti, nemôžeme ignorovať akademické prostredie. To bola cirkev a akadémia. Aké máš skúsenosti s verejnou teológiou v kontexte štátneho priestoru a širšej spoločnosti? Čo sa týka štátu, v minulosti som spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví, ako aj s Cirkevným odborom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Napísal som knižne vydanú odbornú štúdiu, dva rozsiahle znalecké posudky a niekoľko odborných stanovísk, zúčastnil som sa viacerých odborných podujatí a vybudoval si dobré profesionálne vzťahy. V prípade potreby som pripravený byť odborne nápomocný aj v budúcnosti – či už pôjde o konkrétnu osobu alebo úrad. Mnohí si myslia, že teológ patrí buď do cirkvi alebo akadémie a mal by si udržiavať vzdialenosť od koridorov moci. Ako verejný teológ vnímam tento priestor ako prirodzenú súčasť svojej služby. Pod 'štátom' myslím politickú moc všeobecne, vrátane tej na miestnej úrovni. Širšiu verejnosť sa snažím pozvať k premýšľaniu prostredníctvom už zmienených komentárov v celonárodných médiách. Moje texty pravidelne uverejňuje tak "liberálny'" Denník N, ako aj "konzervatívny" denník Postoj, rubrika Svet kresťanstva. Veľmi si túto spoluprácu vážim, nakoľko odzrkadľuje moje chápanie úlohy verejného teológa v súčasnej polarizovanej a rozhádanej spoločnosti. Verejný teológ noviny denne číta a niekedy je prizvaný aj k spoluvytváraniu ich obsahu. Na druhej strane, "neverejný" teológ si zväčša vystačí s Bibliou a teologickou literatúrou, o dianí vo "svete" nie je dostatočne informovaný a širšiu verejnosť neoslovuje. Vráťme sa ešte k Tvojej spolupráci so štátnymi inštitúciami. Mohol by si viac priblížiť ako tento konkrétny akt verejnej teológie vyzeral, čoho sa týkal a aký praktický dopad (na spoločnosť, na ľudí) v konečnom dôsledku mal? Ako som už viackrát uviedol, cieľom (mojej) verejnej teológie je pozitívna transformácia spoločnosti. Mám určitú normatívnu víziu – ako by mala "dobrá spoločnosť" vyzerať a svojou troškou do mlyna chcem prispieť k jej vytváraniu. Štátne inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu v tomto procese a od ich fungovania bude vo veľkej miere závisieť kvalita nášho života. Som presvedčený, že verejný teológ by nemal štát len kritizovať, ale – najmä, ak je o to požiadaný – s ním tiež spolupracovať v prospech spoločného dobra. Jedným z mojich väčších projektov bola zmienená odborná štúdia s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku, ktorú som vypracoval pre Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. V knižnej forme vyšla v roku 2011. V rámci Slovenska išlo o priekopnícku prácu, ktorá predstavila neocharizmatické hnutie v kontexte globálneho pentekostalizmu a zamerala sa na analýzu konkrétneho neocharizmatického spoločenstva. Projekt bol dôležitý pre štát, pretože mu okrem iného poskytol seriózne informácie o kontroverznej náboženskej skupine, ktorá sa od roku 2007 usiluje o registráciu ako cirkev. Navyše, kniha bola dobre prijatá odbornou komunitou, pozitívne reagovali cirkevní lídri ako aj širšia verejnosť, ktorú zaujíma táto problematika. V krátkom čase sa kniha vypredala. Ide skôr o výnimočný príklad, kedy spolupráca so štátnou inštitúciou bola priamo užitočná aj pre ďalšie tri typy verejnosti. Na otázku ohľadne praktického dopadu akéhokoľvek projektu verejného teológa je ťažké odpovedať. Poďakovanie ministra, pozitívna recenzia, citácie odborníkov, ďakovné či prosebné emaily od neznámych ľudí mi poskytli dostatočnú spiatočnú väzbu, aby som vedel, že práca na diskutovanom projekte nebola stratou času. Každé ďalšie sebahodnotenie by mohlo viesť k preceneniu alebo podceneniu hodnoty vlastného úsilia. Jedna vec je istá: verejný teológ je nútený žiť v epistemologickej neistote a nádejať sa, že jeho alebo jej práca má zmysel a prispieva k pozitívnej zmene. Či prispieva alebo nie, je relatívne ľahko zistiť, presný rozsah je však nemožné zmerať. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Je Benediktova voľba nevyhnutná? Reflexia nad knihou Roda Drehera o stratégii pre kresťanov v postkresťanskom svete Kniha Benediktova voľba sa po svojom vydaní v USA na jar 2017 stala fenoménom. Komentár New York Times ju označil za „najdiskutovanejšiu a najvplyvnejšiu náboženskú knihu desaťročia“. Zakrátko sa stala predmetom záujmu a recenzií amerických konzervatívnych a kresťanských portálov. Vďaka pohotovosti Konzervatívneho denníka Postoj sa dostal jej slovenský preklad do rúk tunajších čitateľov výnimočne rýchlo, ešte v tom istom roku ako v USA. Aj u nás sa stala kniha bestsellerom, hoci v rádovo menšom meradle – jej prvé vydanie bolo vypredané v priebehu niekoľkých týždňov, takže začiatkom tohto roku sa musela pripraviť jej dotlač. A to napriek tomu, že ide o prvý slovenský preklad Roda Drehera, ktorý je síce v konzervatívnych kruhoch na druhej strane Atlantiku dobre etablovaným autorom, no na Slovensku jeho meno doposiaľ nebolo známe. Názov knihy Benediktova voľba by odkazom na benediktínsky rád mohol protestantov od čítania odradiť. Nejedná sa však o knihu katolícku, ani výlučne pre katolíkov. Nie je určená pre nijakú konkrétnu náboženskú skupinu, ale je adresovaná všetkým teologicky konzervatívnym kresťanom naprieč denomináciami(sám Dreher sa hlási k pravoslávnej cirkvi). Súčasná kniha rieši zásadnú otázku, ako môžu takíto kresťania „prežiť“ a odovzdávať svoje hodnoty ďalej, a tovo svete, ktorý je pre nich čoraz viac nepriateľsky nastavený a prestal byť bezpečný. Nie je to kniha o teológii, ale o hľadaní spôsobov, ako uchovať vplyv kresťanstva (a kresťanov) v spoločnosti.
V čom teda spočíva jej prínos? Dreher prináša diagnózu upadajúceho postavenia kresťanov v americkej spoločnosti a ponúka aj svoj liek na tento stav. Prichádza s tézou, že konzervatívni kresťania v USA nadobro prehrali svoj kultúrny i legislatívny boj s radikálnym sekularizmom a progresivizmom. Za definitívny symbolický zlom označuje rok 2015, kedy jednak Najvyšší súd USA priznal párom rovnakého pohlavia ústavné právo na manželstvo a zároveň v tom istom roku niektoré americké štáty po tlaku LGBTI lobby a veľkých korporácií stiahli návrhy zákonov posilňujúcich ochranu náboženskej slobody. A to všetko bez výraznejších protestov politikov či verejnosti, naopak, tá tieto kroky prijala vcelku pozitívne. Ilustruje to posun vo vnímaní morálnych otázok americkou verejnosťou a najmä to, ako kresťania, ktorí trvajú na biblickom pohľade na manželstvo a morálku všeobecne, postupne strácajú podporu väčšiny tejto spoločnosti (nezávisle od autora to potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky napr. rešpektovaného Pew Research Institute). Tento proces ide ruka v ruke s tým, ako sa myšlienkové prúdy, nepriateľsky naladené voči kresťanstvu (ktoré výrazne vstúpili do verejného priestoru počas sexuálnej revolúcie v 60.-tych rokoch uplynulého storočia) postupne dostali do pozície ideového a kultúrneho mainstreamu. V dôsledku toho sa trvanie na biblických pravdách vo verejnom priestore stáva nielen čoraz viac vysmievaným, ale vďaka viacerým, aj spomínaným, legislatívnym zmenám, právne žalovateľným. O hodnovernosti týchto tvrdení svedčia viaceré prípady amerických kresťanských živnostníkov či úradníkov, ktorí čelia likvidačným pokutám alebo hrozbe uväznenia kvôli tomu, že odmietli upiecť tortu na svadbu homosexuálov alebo vydať úradné osvedčenie o takomto sobáši. Podľa Drehera tak prichádza čas, kedy sa kresťanom zužuje priestor na slobodné aplikovanie svojej viery a v budúcnosti budú čeliť čoraz väčším profesijným obmedzeniam, resp. v niektorých doteraz vykonávaných povolaniach bude ťažké, či takmer nemožné, skĺbiť požiadavky kresťanského svedomia s príkazmi zamestnávateľa či štátu (o trende vytláčania kresťanstva z verejného a politického priestoru, hrozbe jeho sankcionovania v USA i v západnej Európe už napokon vyčerpávajúcopísal bývalý slovenský kresťansko-demokratický politik Vladimír Palko v roku 2012 vo svojej knihe Levy prichádzajú). Najzaujímavejšou (a najprovokatívnejšou) časťou knihy je návrh stratégie, ako by mali kresťania v takejto spoločnosti prežiť. Keďže kultúrnu vojnu podľa autora definitívne prehrali, trúbi na ich strategický ústup a stiahnutie sa z verejného priestoru ovládanom kresťanstvu nepriateľsky naladenou ideológiou. Už nevidí nádej v ďalšom politickom aktivizme, považuje ho za zbytočné mrhanie energiou v čase, kedy sa už uchovanie kresťanských hodnôt nedá zachrániť na politickom poli, ktoré okupujú nepriateľské sily. Ako východisko ponúka analógiu s nástupom doby chaosu po rozpade Rímskej ríše, kedy sa časť kresťanského sveta uchýlila do kláštorov, aby si uchovala svoju vieru a prečkala dobu temna, až kým sa neprídu priaznivejšie a slobodnejšie podmienky pre jej šírenie. V moderných podmienkach 21. storočia navrhuje nasledovať tento príklad sústredením energie na budovanie komunít, spoločenských ostrovov kontrakultúry v mori hodnotového úpadku, v ktorých by kresťanský spôsob života prežil a prečkal koniec postmodernizmu. Pre čitateľa z postkomunistickej krajiny to znie ako déja vu–silne to pripomína skúsenosť s vytváraním paralelných disidentských či kresťanských komunít počas komunistického režimu, s cieľom žiť v nich autenticky svoje hodnoty, nezávisle na a v opozícii voči štátnej moci a jej prevládajúcej kultúre (inšpiráciu stredoeurópskym protikomunistickým disentom priznáva aj sám autor). Dreherova kniha prináša viacero konkrétnych návrhov ako zaistiť prežitie takýchto spoločenstiev hodnotovo spriaznených ľudí v kultúrne nepriateľskom prostredí. Neprekvapuje, že časť z nich sa sústreďuje na posilnenie života v cirkvi, hoci sa voči autorovej inšpirácii praxou benediktínskych mníchov nedá z protestantských pozícií pristupovať úplne bez výhrad. Správne tiež identifikuje nevyhnutnosť odovzdania hodnôt generácii detí a ich ochrany pred nebezpečnými ideológiami, ktoré by mohli preniknúť do povinných školských osnov. Keďže podľa Drehera zostanú niektoré povolania pre ľudí neochotných robiť kompromisy so svedomím neprístupné, považuje za potrebné, aby boli kresťania invenční a našli si také formy podnikania, kde takéto riziká nebudú hroziť, aj za cenu zníženia svojich príjmov. Pre slovenského čitateľa môže kniha Benediktova voľba svojou víziou budúcich hrozieb pre kresťanov pôsobiť príliš pesimisticky. Knihu je však nutné brať ako reflexiu na špecifické pomery USA, pestrosť globálnych pomerov neodzrkadľuje. Hoci určité podobné trendy nájdeme aj v západnej Európe, situácia je iná v južnej Amerike, či niektorých štátoch Afriky, kde sa kresťanstvu naopak darí. Zároveň je v súčasnosti v našom stredoeurópskom priestore možné plne si užívať občianske slobody, vrátane slobody svedomia, prejavu a vyznania, a preto je pre nás ťažko predstaviteľné, že by sa naši „spolubratia“ na druhej strane Atlantického oceánu museli v budúcnosti uchýliť k takmer polodisidentskému spôsobu života. Polemizovať sa však dá s autorovou tézou o zbytočnosti ďalšieho konzervatívneho politického aktivizmu v Spojených štátoch. Boli to totiž do veľkej miery práve hlasy kresťanských voličov, ktoré vyniesli do úradu súčasného amerického prezidenta. Ten následne splnil svoj predvolebný sľub a vymenoval konzervatívneho kandidáta na uvoľnené miesto najvyššieho súdu, čo je, berúc do úvahy reálie amerického súdneho aktivizmu, pre kresťanské spektrum dôležité víťazstvo. Aká je relevancia knihy pre slovenské publikum? Prínosom je určite zhodnotenie klesajúceho vplyvu amerického konzervatívneho spektra v spoločnosti, ako aj popis nebezpečných trendov, ktoré ohrozujú slobodu prejavu a vyznania, a ktoré by mohli doraziť aj do nášho priestoru. Inšpiratívne sú tiež mnohé návrhy na znovuoživenie prirodzených hodnotových komunít, ako aj spôsoby ako ich udržať silné. No zásadný rozdiel oproti Slovensku je ten, že u nás konzervatívne spektrum neprehráva, naopak, darí sa mu účinne brániť. Napriek tomu, že ani u nás už zrejme nemožno rátať s podporou väčšiny spoločnosti (čo ukázalo napr. referendum o rodine), spoločensky angažovaní kresťania sú rešpektovanou silou, schopnou ak aj nie presadiť vlastnú agendu, tak aspoň do veľkej miery zabrániť prijatiu kontroverzných rozhodnutí (úspešný tlak proti ratifikácii Istanbulského dohovoru). Taktiež tvoria významnú časť elektorátu, o ktorú sa oplatí uchádzať rôznym politickým stranám (čo sa pozitívne prejavilo aj pri schválení ústavnej zmeny definujúcej manželstvo ako zväzok muža a ženy). Rezignovať na spoločensko-politický aktivizmus preto nie je dôvod, naopak je potrebné naďalej všestranne využívať jeho nástroje pri obhajobe našich slobôd. Mgr. Martin Bielik Študoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na UMB v Banskej Bystrici. Krátkodobé kurzy z tejto oblasti absolvoval tiež v Ženeve a v Ríme. Viac než desaťročie pracuje vo sfére medzinárodných vzťahov. Je jedným zo zakladateľov Slovenského evanjelikálneho inštitútu (Sevin). Je členom Apoštolskej cirkvi. S manželkou má štyri deti. Jeho príspevky vyjadrujú výlučne jeho osobné názory a nereprezentujú oficiálne stanoviská nijakej inštitúcie. |