Nekresťanská korupcia Čo je korupcia? O korupcii počúvame žiaľ často najmä z médií, no zároveň definovať význam tohto slova môže byť veľmi náročné. Predmetom tejto eseje nie je presne definovať čo korupcia je, ale skôr určiť rámec v ktorom sa budeme pohybovať a to aspoň podľa terminológie všeobecne prijatých prieskumov o korupcii. Preto na úvod uvediem niekoľko zaužívaných definícií a tiež rozdelenie korupcie podľa najvýznamnejších indikátorov - podľa formy korupcie a podľa jej rozsahu. Corruption Perception Index (CPI) korupciu rozdeľuje až do piatich rôznych kategórií podľa formy korupcie: korupcia, úplatkárstvo, vykorisťovanie, sprenevera a podvod. Korupciu definuje takto: „Korupcia je zneužitie zverenej právomoci pre vlastné výhody.“. Ostatné formy korupcie sa vo svojej podstate zhodujú s touto definíciou s výnimkou podvodu, ktorý definuje ako aktívne zatajenie informácie, pred autoritou pomocou podvodu, manipulácie, zavádzania, alebo skreslením informácií, faktov, alebo expertíz. Organizácia spojených národov korupciu rozdeľuje na veľkú, malú a úplatkárstvo. Veľká korupcia zahrnuje najvyššie úrovne vlády a spôsobuje závažné zneužitie moci. Malú korupciu popisuje aj ako „administratívnu“ korupciu, ktorá zahŕňa výmenu malého množstva peňazí, ktoré kumulovane spôsobujú veľké straty. Úplatkárstvo definuje ako ovplyvňovanie rozhodovania v prospech úplatkára. Definície korupcie vytvorené Svetovou bankou a Európskou komisiou sú takmer identické, popisujú ju jednoducho ako zneužitie verejnej moci vo vlastný prospech. OECD ju popisuje ako aktívne, alebo pasívne zneužitie moci verejných činiteľov (zvolených, alebo určených) pre vlastné finančné, alebo iné výhody. Z uvedeného vyplýva, že korupcia je jav, keď osoba postavená v pozícii moci použije svoju právomoc aktívne, alebo svojou pasivitou, pre získanie výhody pre seba, alebo svojich blízkych na úkor iných osôb. Základné formy sú úplatkárstvo – finančná odmena za protislužbu; sprenevera – krádež zdrojov osobou, ktorej boli zverené; podvod – zavádzanie, alebo manipulácia pre vlastný prospech; vykorisťovanie – peniaze, alebo zdroje prijaté pod hrozbou použitia sily. Historické záznamy ukazujú, že korupcia sa objavovala v rôznom historickom a spoločenskom kontexte, v zásade všade tam, kde sa objavuje právne organizovaná spoločnosť (ubi societas, ibi ius). Korupcia teda nie je súčasnou výzvou modernej spoločnosti, ako nám ilustruje aj niekoľko príkladov zo starovekého Egypta a antického sveta. O korupcii čítame už v prvých vládnych záznamoch, ktoré pochádzajú zo starovekého Egypta. Popisujú prípad stavbyvedúceho, za vlády Setiho II (1024-1198 pr. K.), ktorý kradol rezaný kameň z vládnych skladov na stavbu svojej vlastnej hrobky, alebo prikazoval vládnym zamestnancom, aby pracovali na jeho majetku. Inde sa píše o vyberačovi daní Thutmosovi, ktorý vyzbieral 343 vriec obilia, ale odovzdal len 314. Ešte škandalóznejší bol prípad kňaza Khnumovho chrámu, ktorý vyzbieral za 9 rokov 6300 vriec obilia, ale odovzdal len 576! Podarilo sa mu to za pomoci organizovanej skupiny úradníkov a roľníkov. Podobných prípadov korupčného správania, by sme našli v starovekých egyptských záznamoch množstvo. Takáto rozšírená korupcia, vyvolala nakoniec aj protireakciu vládnych štruktúr. Najvýznamnejší protikorupčný edikt platný v celom Egypte bol Horemhebov edikt, ktorý vydal sám faraón (1335 – 1310 pr. Kr.). Edikt oslaboval moc lokálnych predstaviteľov štátnej moci a posilňoval centrálnu moc faraóna. Zameriaval sa tiež na skorumpovaný súdny systém a korupciu postihoval tvrdými trestami. Práve korupcia bola jedna z významných príčin vládnych kríz, ktoré ohrozovali chod Egyptského štátu a oslabovala právo až do miery úplnej anarchie. Korupcia bola vo vtedajšej spoločnosti tak rozšírená, že o nej dokonca vznikali básne. Korupcia bola problematická aj v klasickom období, v Aténach aj v Ríme. Píše o nej Platón, Aristoteles, Polybius, Thucydides, Tacitus, Epiktetus, aj Seneca. Aristoteles kladie do protikladu kráľa a tyrana - tyran, ktorý koná bez ohľadu na verejné dobro, len v záujme jeho súkromných cieľov a bohatstve a kráľ, ktorý túži po úcte.(10) Píše, že správna forma vlády je taká, ktorá hľadí na verejný záujem a nie na súkromné bohatstvo. Atény aj Rím mali komplexný štátny aparát, v ktorom bolo mnoho príležitostí pre úplatkárstvo. Rímsky stoický filozof Epiktetus (55 – 135 pr. Kr.) to veľmi vtipne zhrňuje, keď píše že keď Riman ráno vstane, hneď vyzerá osobu z „Cézarovho domu“, aby si ho uctil, hľadá niekoho komu by mohol predniesť milú reč, komu by mohol poslať dar. Korupcia má vážne následky na celú spoločnosť, rozleptáva ju a oslabuje. Korupcia je teda veľmi vážnym fenoménom, ktorý pri spravovaní štátu nie je možné ignorovať, ale je potrebné aktívne proti nej bojovať. Ako sa meria korupcia a čo hovoria ukazovatele korupcie? Súčasný stav korupcie nám pomáhajú identifikovať viaceré ukazovatele. Každý používa inú metodológiu. Hoci každá z nich môže mať svoje problematické oblasti, korupcia máva rôzne podoby, býva veľmi komplexná je ťažké zabezpečiť jej úplne objektívne meranie. Prehľad prieskumov, ktorý popisujem nižšie sú to najlepšie, čo máme. Corruption Perception Index (CPI) Najznámejším ukazovateľom, ktorý skúma vnímanie korupcie po celom svete je CPI. Mieru korupcie vyjadruje na škále od 0 do 100, pričom najhoršie je 0 a najlepšie je 100. Je pripravovaný na základe „informovaných pohľadov analytikov, podnikateľov, a expertov po celom svete“. Zisťuje mieru vnímania korupcie u úradníkov a politikov, teda verejného sektoru. Pripravuje ho Transparency International kombináciou viacerých prieskumov. * Graf zobrazuje údaje od 1998-2017 Zdroj: https://tradingeconomics.com/slovakia/corruption-index Výsledky ukazujú, že Slovensko sa pohybuje medzi 35 (2000) a 51 (2015, 2016) s priemerom 43,7. V celej histórii používania tohto ukazovateľa sme sami seba vnímali skôr ako skorumpovanú krajinu. Rok 2000 nás zaraďuje medzi krajiny ako Maledivy, Srí Lanka, Gabon, Niger, Peru, Východný Timor, Trinidad a Tobago. Maximálne skóre pre krajinu bolo dosiahnuté len trikrát od existencie tohto prieskumu (1995). Worldwide Governance Indicators (WGI) WGI je založené na kombinovanom prieskume medzi veľkým počtom občanov a expertov. Zachytáva šesť kľúčových rozmerov dobrého spravovania medzi rokom 1996 a súčasnosťou. Pripravuje ho Svetová banka. Pre nás je zaujímavý ukazovateľ kontroly korupcie, podľa ktorého čím vyššie je skóre, tým lepšie sa vláde darí kontrolovať korupciu podľa názoru ľudí, ktorí sa zúčastnili prieskumu. Zachytáva vnímanie toho, do akej miery je verejná moc vykonávaná pre súkromný zisk, vrátane malých a veľkých foriem korupcie, ako aj „zajatie“ štátu elitami a súkromnými záujmami. Zdroj: http://info.worldbank.org/governance/wgi/index.aspx#reports Je potrebné povedať, že WGI definuje korupciu širšie a rozširuje ju z verejného sektora aj na súkromný. WGI tiež oslovuje aj širokú verejnosť (nielen expertov a úradníkov). Nepovažuje však každý zdroj za rovnocenný, ale dáva mu inú váhu.(24) Hoci Slovensko tu dosahuje mierne lepšie výsledky, celkovo vychádza podobne ako v CPI - priemerne. Nations in Transit Score (NIT) NIT je každoročnou správou, ktorá hodnotí sedem rôznych aspektov pre jednotlivé krajiny. Rozsah je od 1 (najdemokratickejšia) až po 7 (najmenej demokratická). Zverejňuje ju spoločnosť Freedom House a zameriava sa na 29 bývalých komunistických krajín Strednej Európy a Strednej Ázie. Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nations-transit/2018/slovakia V priebehu rokov sa miera korupcie zhoršila o 0,25. Pokiaľ sa na to pozrieme z celkového hľadiska, v roku 2018 sa Slovensko umiestnilo na ôsmom mieste medzi tými demokratickejšími krajinami a tými s nižšou mierou korupcie: Zdroj: https://freedomhouse.org/report/nit-2018-table-country-scores The Global Competitiveness Report 2017–2018 GCR každoročne, od roku 2004, skúma konkurencieschopnosť krajiny, resp. akej miery rozvoja je krajina schopná. Pripravuje ho World Economic Forum. Zdroj:http://reports.weforum.org/global-competitiveness-index-2017-2018/countryeconomy-profiles/#economy=SVK GCR je zaujímavý tým, že nám napovedá, je to práve korupcia, ktorá nám najviac bráni v ekonomickom rozvoji. Nie sú to dane, zlé zákony, právna neistota, dokonca ani kriminalita ako taká, ale práve korupcia. Ak to však zhrniem, čo nám uvedené ukazovatele hovoria, Slovensko nepatrí medzi krajiny, ktoré by boli na úplnom spodku svetových rebríčkov, no zároveň ukazujú, že korupcia je na Slovensku veľmi reálny problém, spoločnosť s ňou má často skúsenosť a ekonomickému rozvoju Slovenska najviac bráni práve korupcia. Ako sa u nás s korupciou bojuje v praxi? Transparency International (TI) nedávno zverejnilo veľmi zaujímavú správu, ktorá vyhodnocuje rozhodnutia súdov v korupčných prípadoch. Poskytuje nám dobrý pohľad na to, ako sa u nás s korupciou vieme vysporiadať v praxi. Správa konštatuje, že „len jedno percento ľudí odsúdených za korupciu sú politici“. Uvádza tiež, že v rokoch 2014-17 bol najvyššie postaveným politikom odsúdeným za korupciu starosta malej obce, ktorý uplácal obecných poslancov. Najviac obžalovaných boli z radov obyčajných ľudí, ktorí dávali drobné úplatky. V skutočnosti sa u nás v praxi zaoberáme iba malou korupciou v hodnote do 20 Eur: Zdroj:https://transparency.blog.sme.sk/c/471000/vsetko-co-potrebujete-vediet-o-stihani-korupcie-na-slovensku.html Hoci toto je zarážajúce, malý posun nastal v tom, že oproti obdobiu 2011-14 podiel riešených záležitostí s úplatkami nad 5000 EUR narástol takmer 6-násobne. Pretrvávajúcim problémom však je, že tresty nekorešpondujú so závažnosťou korupcie. TI vo svojej správe porovnáva dva prípady, kde v jednom prípade úradníčky žiadali úplatok 3 milióny EUR a v druhom šlo o 20 eurový úplatok. Úradníčkam bol vymeraný trest na 18 mesiacov, v druhom prípade súd určil trest na 2 roky.
Následky korupcie a aký má mať postoj kresťan Keďže korupciu a jej neblahé dôsledky môžeme sledovať už veľmi dlhé obdobie môžeme s istotou povedať, že má vážne následky pre celú spoločnosť. Má veľmi praktické dopady na kvalitu života obyvateľstva, ale má aj dopad aj na morálny étos v spoločnosti. Prvým vážnym dopadom je znižovanie kvality života. To priamo súvisí so zamedzením spravodlivosti, čo spôsobuje právnu nerovnosť. Korupcia je vlastne nedodržanie práva pre určitú časť spoločnosti a tým znevýhodňuje jednu časť spoločnosti voči ostatnej. Toto má vplyv aj na ekonomický rast spoločnosti. Vysoká miera korupcie odrádza zahraničných investorov pre právnu neistotu do ktorej by sa mohli dostať. Vlády s korupčnou reputáciou nie sú dôveryhodným partnerom pre podnikateľov. Okrem toho existujú empirické dôkazy, že korupcia má priamy vplyv na rast HDP. Krajiny, kde je vysoká miera korupcie majú menšiu schopnosť ekonomicky rásť, vzniká šedá ekonomika a daňové úniky. Korupcia predstavuje takú záťaž, že ak by Singapur mal rovnakú mieru korupcie ako Mexiko, občania Singapuru by to pociťovali ako o 20% zvýšené daňové zaťaženie. Skorumpované krajiny sú taktiež viac zadlžené a tým pádom aj ekonomicky zraniteľnejšie. V neposlednom rade korupcia ešte viac zväčšuje priepasť medzi chudobnými a bohatými. Výskumy tiež ukazujú, že korupcia znižuje kvalitu verejného sektora. Ohrozuje rozvoj vzdelávania, vedy, kultúry, športu, obrany, je bezpečnostným rizikom a ekologická korupcia môže spôsobiť nenávratné škody na životnom prostredí. Viaceré štúdie varujú, že korupcia v zdravotníctve spôsobuje nižšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, čo má za následok vyššiu mieru úmrtia pacientov. Korupcia spôsobuje aj zlyhávanie voľného trhu, keďže namiesto práce, ktorá by priniesla hodnoty sa hľadajú rôzne kľučky a možnosti podplácanie. Volebná korupcia ohrozuje demokratický charakter štátu, pretože znemožňuje demokratický charakter zákonodarstva, ohrozuje bezpečnosť občanov skorumpovaním exekutívnej moci štátu, narúša spravodlivé súdne procesy a vysluhovanie spravodlivosti. Oslabuje moc práva, stráca sa účinnosť zákona a občania sa nemôžu spoľahnúť na to, že štát bude plniť svoje úlohy. Nastáva pocit právnej nestability a spoločnosť prestáva dôverovať v právny charakter štátu. V štáte, kde nie je dôvera medzi ním a spoločnosťou nemôžeme očakávať ich súčinnosť. A keď obyvateľstvo necíti, že štát dokáže vysluhovať právo, tak sa prestanú podľa práva správať a sú otvorenejší k morálnemu úpadku. Prieskumy TI ukazujú, že práve veľká korupcia, ktorá pôsobí najväčšiu škodu je najmenej trestaná. Zároveň obyvatelia krajiny považujú Slovensko za skôr skorumpovanú ako neskorumpovanú. Ako kresťania žijeme vo svete, resp. v krajine, kde o korupcii počúvame neustále a je dosť pravdepodobné, že sme sa s ňou aj osobne stretli. Keď sa pozrieme do Biblie vidíme, že tému korupcie neobchádza, ale ju často odsudzuje. Nemali by sme sa teda tejto téme vyhýbať ani v cirkvi na Slovensku, príkladom nám môžu byť cirkvi v najchudobnejších krajinách, kde aktívne vystupujú proti nej (napr. v Nigérii, Kamerune, či Hondurase). Biblia o korupcii hovorí jasne, odsudzuje ju pretože prekrúca právo a spravodlivosť a nastoľuje sociálnu nerovnosť. Sociálne zákony Tóry zakazujú vykorisťovanie, múdroslovná literatúra ju odsudzuje ako prekrúcanie práva, ale spomína sa s odsúdením aj v osobných životoch biblických postáv. Príkladov, kde sa opisuje zneužitie vládnej moci k vlastnému prospechu vieme nájsť naozaj veľa v knihách Kráľov a knihách Kronických. Ak to zhrniem, jedna z hlavných biblických posolstiev je to, že moc zvykne korumpovať, ale príkladom by nám mal byť Daniel, alebo Jozef, ktorí vo verejnej pozícii dokázali pracovať poctivo. Biblia hovorí priamo proti korupcii a o tom, aký by sme mali mať postoj napr.: „Neprijmi úplatok, lebo úplatok zaslepuje aj tých, čo majú otvorené oči, a prekrúca slová spravodlivých.“ Exodus 23:8. Korupcia prekrúca právo a ako kresťania sa máme snažiť o spravodlivosť a nezúčastňovať sa na „skutkoch tmy“, ako sa píše v Efezanom 5:11. Ján Krstiteľ priamo adresuje korupciu v prípade vyberačov daní a vojakov a hovorí im, aby nevyužívali svoju pozíciu pre vlastný prospech: “Aj mýtnici prichádzali dať sa pokrstiť a hovorili mu: Učiteľ, čo máme robiť? On im odpovedal: Nevymáhajte viac, ako vám patrí. 14 Vojaci sa ho spýtali: A čo máme robiť my? Tým povedal: Nikoho netrýznite ani nevydierajte, uspokojte sa so svojím žoldom!” Lukáš 3:12-14. Písmo nás učí, že Boh miluje človeka a korupcia spôsobuje škodu človeku, preto z lásky k inému človeku by sme sa korupcie nemali dopúšťať, ale práve naopak mali by sme proti nej bojovať, aby sme iných pred ňou chránili. Korupcia súvisí s podstatou hriechu, pretože nad určitým pravidlom prevládla svojvôľa, ktorá je dôležitejšia ako láska k druhému. O tomto nám svedčí príbeh o Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi, Izraeli, ktorý porušuje zákony Tóry a mnoho ďalších. Človek, ktorý má pohľad na spoločnosť a na jednotlivcov v nej ako na ľudí, ktorí sú milovaní Bohom, nemôže byť skorumpovaný. V Liste Hebrejom čítame, že naše životy nemajú byť ovládané láskou k peniazom: “Vaše správanie nech neovláda láska k peniazom; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď Boh povedal: Nezanechám ťa, ani ťa neopustím” Hebrejom 13:5. V 1 Petra 5:8-9 nás apoštol Peter vyzýva, aby sme boli stále na pozore, pripravení konať správne. Toto je výzva pre všetkých nás kresťanov, postavených v pozícii moci, alebo v úlohe, ktorá podlieha moci, aby sme boli pripravení konať v súlade s Písmom. Použitá literatúra (1) Aristotle, The Politics of Aristotle, Vol. 1, trans. Benjamin Jowett (Oxford: Clarendon Press, 1885) (2) Biblia, Slovenský ekumenický preklad (3) Epictetus, The Discourses as Reported by Arrian, the Manual, and Fragments, trans. W.A. Oldfather (2 vols., London, 1989) (4) Finer, S. E., The history of government from the earliest times. New York: Oxford University Press, 1997. ISBN 019820664x. (5) Rose-Ackerman, Susan., International handbook on the economics of corruption. Northampton, MA: Edward Elgar, c2006. ISBN 9781845422424. (6) Van de Mieroop, Marc., A history of ancient Egypt. Malden, MA: Wiley-Blackwell, 2011. Blackwell history of the ancient world. ISBN 1405160705. (7) Wilkinson, Toby A. H., The rise and fall of ancient Egypt. New York: Random House, c2010. ISBN 978-0-679-60429-7. (8) Zamarovksý, Vojtech., Bohovia a králi starého Egypta. Vyd. 3, slovenské, 2. v rámci souborného diela. Bratislava: Perfekt, 2004. ISBN 8080462054. Elektronické zdroje
Mgr. Balázs Szamaranszký Je doktorandom na Evangelisch-Theologische Fakultät - Universität Wien, momentálne pracuje ako biznis analytik pre vývojársku firmu v oblasti zdravotníctva. S manželkou a dieťaťom žije v Bratislave.
1 Comment
Je Benediktova voľba nevyhnutná? Reflexia nad knihou Roda Drehera o stratégii pre kresťanov v postkresťanskom svete Kniha Benediktova voľba sa po svojom vydaní v USA na jar 2017 stala fenoménom. Komentár New York Times ju označil za „najdiskutovanejšiu a najvplyvnejšiu náboženskú knihu desaťročia“. Zakrátko sa stala predmetom záujmu a recenzií amerických konzervatívnych a kresťanských portálov. Vďaka pohotovosti Konzervatívneho denníka Postoj sa dostal jej slovenský preklad do rúk tunajších čitateľov výnimočne rýchlo, ešte v tom istom roku ako v USA. Aj u nás sa stala kniha bestsellerom, hoci v rádovo menšom meradle – jej prvé vydanie bolo vypredané v priebehu niekoľkých týždňov, takže začiatkom tohto roku sa musela pripraviť jej dotlač. A to napriek tomu, že ide o prvý slovenský preklad Roda Drehera, ktorý je síce v konzervatívnych kruhoch na druhej strane Atlantiku dobre etablovaným autorom, no na Slovensku jeho meno doposiaľ nebolo známe. Názov knihy Benediktova voľba by odkazom na benediktínsky rád mohol protestantov od čítania odradiť. Nejedná sa však o knihu katolícku, ani výlučne pre katolíkov. Nie je určená pre nijakú konkrétnu náboženskú skupinu, ale je adresovaná všetkým teologicky konzervatívnym kresťanom naprieč denomináciami(sám Dreher sa hlási k pravoslávnej cirkvi). Súčasná kniha rieši zásadnú otázku, ako môžu takíto kresťania „prežiť“ a odovzdávať svoje hodnoty ďalej, a tovo svete, ktorý je pre nich čoraz viac nepriateľsky nastavený a prestal byť bezpečný. Nie je to kniha o teológii, ale o hľadaní spôsobov, ako uchovať vplyv kresťanstva (a kresťanov) v spoločnosti.
V čom teda spočíva jej prínos? Dreher prináša diagnózu upadajúceho postavenia kresťanov v americkej spoločnosti a ponúka aj svoj liek na tento stav. Prichádza s tézou, že konzervatívni kresťania v USA nadobro prehrali svoj kultúrny i legislatívny boj s radikálnym sekularizmom a progresivizmom. Za definitívny symbolický zlom označuje rok 2015, kedy jednak Najvyšší súd USA priznal párom rovnakého pohlavia ústavné právo na manželstvo a zároveň v tom istom roku niektoré americké štáty po tlaku LGBTI lobby a veľkých korporácií stiahli návrhy zákonov posilňujúcich ochranu náboženskej slobody. A to všetko bez výraznejších protestov politikov či verejnosti, naopak, tá tieto kroky prijala vcelku pozitívne. Ilustruje to posun vo vnímaní morálnych otázok americkou verejnosťou a najmä to, ako kresťania, ktorí trvajú na biblickom pohľade na manželstvo a morálku všeobecne, postupne strácajú podporu väčšiny tejto spoločnosti (nezávisle od autora to potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky napr. rešpektovaného Pew Research Institute). Tento proces ide ruka v ruke s tým, ako sa myšlienkové prúdy, nepriateľsky naladené voči kresťanstvu (ktoré výrazne vstúpili do verejného priestoru počas sexuálnej revolúcie v 60.-tych rokoch uplynulého storočia) postupne dostali do pozície ideového a kultúrneho mainstreamu. V dôsledku toho sa trvanie na biblických pravdách vo verejnom priestore stáva nielen čoraz viac vysmievaným, ale vďaka viacerým, aj spomínaným, legislatívnym zmenám, právne žalovateľným. O hodnovernosti týchto tvrdení svedčia viaceré prípady amerických kresťanských živnostníkov či úradníkov, ktorí čelia likvidačným pokutám alebo hrozbe uväznenia kvôli tomu, že odmietli upiecť tortu na svadbu homosexuálov alebo vydať úradné osvedčenie o takomto sobáši. Podľa Drehera tak prichádza čas, kedy sa kresťanom zužuje priestor na slobodné aplikovanie svojej viery a v budúcnosti budú čeliť čoraz väčším profesijným obmedzeniam, resp. v niektorých doteraz vykonávaných povolaniach bude ťažké, či takmer nemožné, skĺbiť požiadavky kresťanského svedomia s príkazmi zamestnávateľa či štátu (o trende vytláčania kresťanstva z verejného a politického priestoru, hrozbe jeho sankcionovania v USA i v západnej Európe už napokon vyčerpávajúcopísal bývalý slovenský kresťansko-demokratický politik Vladimír Palko v roku 2012 vo svojej knihe Levy prichádzajú). Najzaujímavejšou (a najprovokatívnejšou) časťou knihy je návrh stratégie, ako by mali kresťania v takejto spoločnosti prežiť. Keďže kultúrnu vojnu podľa autora definitívne prehrali, trúbi na ich strategický ústup a stiahnutie sa z verejného priestoru ovládanom kresťanstvu nepriateľsky naladenou ideológiou. Už nevidí nádej v ďalšom politickom aktivizme, považuje ho za zbytočné mrhanie energiou v čase, kedy sa už uchovanie kresťanských hodnôt nedá zachrániť na politickom poli, ktoré okupujú nepriateľské sily. Ako východisko ponúka analógiu s nástupom doby chaosu po rozpade Rímskej ríše, kedy sa časť kresťanského sveta uchýlila do kláštorov, aby si uchovala svoju vieru a prečkala dobu temna, až kým sa neprídu priaznivejšie a slobodnejšie podmienky pre jej šírenie. V moderných podmienkach 21. storočia navrhuje nasledovať tento príklad sústredením energie na budovanie komunít, spoločenských ostrovov kontrakultúry v mori hodnotového úpadku, v ktorých by kresťanský spôsob života prežil a prečkal koniec postmodernizmu. Pre čitateľa z postkomunistickej krajiny to znie ako déja vu–silne to pripomína skúsenosť s vytváraním paralelných disidentských či kresťanských komunít počas komunistického režimu, s cieľom žiť v nich autenticky svoje hodnoty, nezávisle na a v opozícii voči štátnej moci a jej prevládajúcej kultúre (inšpiráciu stredoeurópskym protikomunistickým disentom priznáva aj sám autor). Dreherova kniha prináša viacero konkrétnych návrhov ako zaistiť prežitie takýchto spoločenstiev hodnotovo spriaznených ľudí v kultúrne nepriateľskom prostredí. Neprekvapuje, že časť z nich sa sústreďuje na posilnenie života v cirkvi, hoci sa voči autorovej inšpirácii praxou benediktínskych mníchov nedá z protestantských pozícií pristupovať úplne bez výhrad. Správne tiež identifikuje nevyhnutnosť odovzdania hodnôt generácii detí a ich ochrany pred nebezpečnými ideológiami, ktoré by mohli preniknúť do povinných školských osnov. Keďže podľa Drehera zostanú niektoré povolania pre ľudí neochotných robiť kompromisy so svedomím neprístupné, považuje za potrebné, aby boli kresťania invenční a našli si také formy podnikania, kde takéto riziká nebudú hroziť, aj za cenu zníženia svojich príjmov. Pre slovenského čitateľa môže kniha Benediktova voľba svojou víziou budúcich hrozieb pre kresťanov pôsobiť príliš pesimisticky. Knihu je však nutné brať ako reflexiu na špecifické pomery USA, pestrosť globálnych pomerov neodzrkadľuje. Hoci určité podobné trendy nájdeme aj v západnej Európe, situácia je iná v južnej Amerike, či niektorých štátoch Afriky, kde sa kresťanstvu naopak darí. Zároveň je v súčasnosti v našom stredoeurópskom priestore možné plne si užívať občianske slobody, vrátane slobody svedomia, prejavu a vyznania, a preto je pre nás ťažko predstaviteľné, že by sa naši „spolubratia“ na druhej strane Atlantického oceánu museli v budúcnosti uchýliť k takmer polodisidentskému spôsobu života. Polemizovať sa však dá s autorovou tézou o zbytočnosti ďalšieho konzervatívneho politického aktivizmu v Spojených štátoch. Boli to totiž do veľkej miery práve hlasy kresťanských voličov, ktoré vyniesli do úradu súčasného amerického prezidenta. Ten následne splnil svoj predvolebný sľub a vymenoval konzervatívneho kandidáta na uvoľnené miesto najvyššieho súdu, čo je, berúc do úvahy reálie amerického súdneho aktivizmu, pre kresťanské spektrum dôležité víťazstvo. Aká je relevancia knihy pre slovenské publikum? Prínosom je určite zhodnotenie klesajúceho vplyvu amerického konzervatívneho spektra v spoločnosti, ako aj popis nebezpečných trendov, ktoré ohrozujú slobodu prejavu a vyznania, a ktoré by mohli doraziť aj do nášho priestoru. Inšpiratívne sú tiež mnohé návrhy na znovuoživenie prirodzených hodnotových komunít, ako aj spôsoby ako ich udržať silné. No zásadný rozdiel oproti Slovensku je ten, že u nás konzervatívne spektrum neprehráva, naopak, darí sa mu účinne brániť. Napriek tomu, že ani u nás už zrejme nemožno rátať s podporou väčšiny spoločnosti (čo ukázalo napr. referendum o rodine), spoločensky angažovaní kresťania sú rešpektovanou silou, schopnou ak aj nie presadiť vlastnú agendu, tak aspoň do veľkej miery zabrániť prijatiu kontroverzných rozhodnutí (úspešný tlak proti ratifikácii Istanbulského dohovoru). Taktiež tvoria významnú časť elektorátu, o ktorú sa oplatí uchádzať rôznym politickým stranám (čo sa pozitívne prejavilo aj pri schválení ústavnej zmeny definujúcej manželstvo ako zväzok muža a ženy). Rezignovať na spoločensko-politický aktivizmus preto nie je dôvod, naopak je potrebné naďalej všestranne využívať jeho nástroje pri obhajobe našich slobôd. Mgr. Martin Bielik Študoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na UMB v Banskej Bystrici. Krátkodobé kurzy z tejto oblasti absolvoval tiež v Ženeve a v Ríme. Viac než desaťročie pracuje vo sfére medzinárodných vzťahov. Je jedným zo zakladateľov Slovenského evanjelikálneho inštitútu (Sevin). Je členom Apoštolskej cirkvi. S manželkou má štyri deti. Jeho príspevky vyjadrujú výlučne jeho osobné názory a nereprezentujú oficiálne stanoviská nijakej inštitúcie. |