Emigroval do Spojených štátov, aby sa stal kazateľom. Životná cesta ho však priviedla na najprestížnejšie akademické inštitúcie amerického kontinentu, kde rozvíja projekt "verejnej teológie". Publikuje a prednáša v zahraničí, ale aj na rodnom Slovensku, kde ho poznajú najmä z pravidelných komentárov v najčítanejších slovenských periodikách. Ľubomír Martin Ondrášek. V posledných rokoch Ťa slovenskí čitatelia spoznali najmä vďaka komentárom, ktorými pravidelne prispievaš do viacerých známych periodík. V jednom z nich si sa nedávno predstavil ako "verejný teológ". Ako sa z amerického Slováka stal slovenský verejný teológ? V roku 1995 som odišiel do USA študovať teológiu. Nasledovalo náročné obdobie, kedy som musel skĺbiť študijné, pracovné a rodinné povinnosti, navyše v novej krajine. Po anglicky som sa začal učiť až ako dospelý, takže aj v tomto ohľade boli začiatky ťažké. Prvých desať rokov som sa preto zaujímal o spoločenské a politické diane na Slovensku len sporadicky. Nebolo veľa času a ani informácie sa nešírili tak, ako sa vďaka moderným technológiám šíria dnes. V roku 2007, po prekonaní vážnej choroby, som začal viac premýšľať, ako by som mohol byť pre krajinu môjho pôvodu prospešný a odovzdať niečo z nadobudnutých znalostí a skúseností. O dva roky neskôr – pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie – sme spolu s manželkou založili v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, s cieľom prispieť svojou trochou k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín, zameriavajúc sa pochopiteľne najskôr a najmä na Slovensko. Usilujem sa tento cieľ uskutočňovať z pozície "verejného teológa", čím chcem zároveň podporiť vznik a rozvoj tohto typu teológie. Na Slovensku to bol donedávna neznámy pojem a koncept, ja som ho prvýkrát použil v roku 2017, keď už bola za mnou nejaká práca, ktorá by tento spôsob robenia teológie mohla ilustrovať. Hoci kladiem väčší dôraz na praktizovanie verejnej teológie než teoretizovaniu o nej, oboje je dôležité a preto som ju začal predstavovať a som rád, že v tom môžem pokračovať aj prostredníctvom tohto rozhovoru. Čo si má teda čitateľ predstaviť, keď počuje pojem "verejný teológ"? Význam a používanie termínu v zahraničí nie je ustálené a ja sa tiež k jeho používaniu nestaviam dogmaticky. Myslím si však, že je dobré, aby sme rozlišovali medzi verejnými teológmi a tými neverejnými, a ak sa usilujeme o odbornú precíznosť, možno aj medzi verejnými teológmi a verejne angažovanými teológmi či duchovnými. V angličtine sa termín používa v širšom i užšom význame slova. Dobrým príkladom je americký prezident Abraham Lincoln, ktorý bol z určitého uhlu pohľadu verejným teológom, zatiaľ čo z iného ním byť nemohol, pretože nesplnil ani ten najzákladnejší predpoklad – teologické vzdelanie. Bežný človek vníma takého Lincolna v prvom rade ako politika ... Môžeme považovať kresťanov v politike za verejných teológov? Čo by si im poradil, aby sa aj v tejto roli stávali čoraz kompetentnejšími? Aj ja vnímam Lincolna v prvom rade ako politika a určite by som ho nepoužil ako reprezentatívny príklad verejného teológa. Na druhej strane, napríklad jeho slávny gettysburgský prejav obsahuje viacero zaujímavých teologických motívov. Kresťanov v politike za verejných teológov nepovažujem, hoci verejný teológ sa – ako každý iný občan – politikom môže stať. V čase, kedy sa tento termín na Slovensku ešte len udomácňuje, myslím si, že treba byť obzvlášť opatrní, ako ho používame. V snahe vyhnúť sa terminologickému zmätku a dosiahnuť aspoň minimálne potrebnú úroveň precíznosti, bude asi lepšie, ak ho budeme používať v užšom význame slova. Kresťanom v politike by som poradil, aby sa vyhli pokušeniu robiť politiku identity a nezneužívali v politickom súboji "kresťanskú kartu". Politikov v základnej a zjednodušenej rovine nerozlišujem na kresťanských a tých iných, ale na dobrých a zlých. Dobrý politik má pevný charakter a politické zručnosti, ktoré prinášajú konkrétne výsledky v prospech spoločného dobra. Zlému politikovi jedna z týchto dvoch vecí chýba. Zodpovedný občan s ambíciou vstúpiť do politiky by sa mal snažiť oba menované aspekty vo svojom živote rozvíjať. Ľudské bytosti majú mimoriadnu schopnosť učiť sa pozorovaním a napodobňovať. Aj politici potrebujú vzory, ktorých životy študujú a učia sa z nich. Ak je niekoho vzorom napríklad už spomínaný Lincoln, šanca, že sa stane dobrým politikom, je omnoho vyššia ako u osoby, ktorá žiadny pozitívny vzor nemá. Vráťme sa k samotnému pojmu "verejná teológia". Vzhľadom na charakter kresťanstva vyplývajúceho z Veľkého povolania, existuje vôbec niečo ako "neverejná teológia"? Ak áno, kde sa neverejná teológia odohráva a akým spôsobom je neverejná? Opäť to závisí od perspektívy, z ktorej k otázke pristupujeme. Zárodky verejnej teológie možno nájsť už v spisoch Novej zmluvy či majstrovskom diele Sv. Augustína O Božej obci, no samotný pojem je relatívne nový. Prvýkrát ho v angličtine použil historik náboženstva Martin Marty a o štyri desaťročia neskôr je "public theology" (verejná teológia) nielen zaužívaný termín, ale aj pomerne robustný koncept, ktorý akademici dokážu dôkladne rozpitvať. Je dôležité byť o týchto akademických diskusiách informovaný, poznať literatúru, ale ak chceme o verejnej teológii nielen rozprávať, ale ju aj praktizovať, nemali by sme do nich príliš zamotať. Dobrá definícia dokáže mnohé osvetliť a implicitne zodpovie aj na položenú otázku. Jednu takú nám ponúka E. Harold Breitenberg. Verejná teológia je podľa neho "nábožensky informovaný diskurz, ktorého cieľom je byť zrozumiteľným a presvedčivým pre prívržencov v rámci vlastnej náboženskej tradície a súčasne zrozumiteľným a možno aj presvedčivým pre tých, ktorí sú mimo nej; zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa náboženskej komunity, ale aj širšej spoločnosti vrátane tých, ktorí sa identifikujú s inou alebo žiadnou náboženskou tradíciou; a na dosiahnutie takýchto cieľov sa opiera o zdroje poznatkov, jazyk, metódy argumentácie a zdvôvodňovania, ktoré sú teoreticky prístupné všetkým". Prísne konfesionálna alebo striktne akademická teológia sú teda príkladom teológií, ktoré nemožno označiť – v našom zmysle slova – za verejné. To podľa mňa neznamená, že sú menej dôležité a ani to, že verejný teológ nemôže byť duchovným konkrétnej cirkvi alebo akademickým pracovníkom. Každá teológia, ktorá je oddelená od etiky a verejného života, vrátane politiky, je v kontexte našej diskusie "neverejná". Naopak, kresťanský verejný teológ je osobou, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať k celej škále spoločenských a politických otázok a robí to spôsobom, ktorý je prístupný aj ľuďom mimo cirkvi. Samozrejme, každé diferencovanie teológie je ľudským výtvorom a má svoje obmedzenia. Z toho by mohlo vyplynúť, že verejná teológia je definovaná skôr kontextom, resp. priestorom, v ktorom sa odohráva, ako jej "teologickým" obsahom. Alebo tu zachádzame priďaleko? Excelentná otázka. V minulosti som napísal, že za najlepšiu verejnú teológiu považujem takú, ktorá je "kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, normatívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná". Nie náhodou som ako prvú z vymenovaných desiatich charakteristík uviedol kontextualitu – objektívne patrí medzi príznačné znaky verejnej teológie. Keďže som kresťanský teológ a záleží mi na tom, aby mala verejná teológia aj spirituálny rozmer, zahrnul som ako jeden zo znakov aj "pneumatologickosť". Spolu s "ekumenicitou" sú to vlastne jediné dva znaky, ktoré naznačujú, že ide o kresťanskú verejnú teológiu. Je dôležité si uvedomiť, že verejná teológia nemusí byť len kresťanská. Abraham Joshua Heschel je podľa mňa dobrým príkladom židovského verejného teológa. Nie náhodou si tak dobre rozumel s Reinholdom Niebuhrom. Teologický obsah je, samozrejme, dôležitý a ovplyvňuje kvalitu verejnej teológie. Konfesionálnosť však musí zostať v úzadí. Uvediem dva príklady. Jedným z definujúcich znakov verejnej teológie Tomáša Halíka je "katolicita" v širšom i užšom význame slova – napokon, je to rímskokalícky kňaz. Vo verejnom priestore však nevystupuje ako predstaviteľ konkrétnej cirkvi a jeho posolstvo určené širšej verejnosti sa neviaže na konkrétnu konfesiu. Kniha Roberta Benneho The Paradoxical Vision: A Public Theology for the Twenty-First Century (Paradoxná vízia: Verejná teológia pre dvadsiate prvé storočie) je príkladom verejnej teológie, ktorá je zakorenená v evanjelickej teologickej tradícii. Ani tu však nejde o striktne konfesionálnu teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek a Tomáš Halík, Chicago. Ako by si popísal verejný priestor (public square), do ktorého je potrebné teológiu vniesť?
Mnohí, ktorí sa zaoberajú verejnou teológiou, by sa pri odpovedi na túto otázku odvolali na Davida Tracyho, ktorý obhajuje myšlienku, že každá autentická teológia je verejná a úlohou teológa je adresovať "three publics" (tri typy verejnosti): širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev. V dnešnej dobe úzkych špecializácií je to však ťažké a nie som si istý, či by sme na každého teológa mali položiť také bremeno. Aj preto sa mi páči koncept verejného teológa, ktorý sa zameriava na širšiu verejnosť, ale zároveň neignoruje cirkev ani akadémiu. Ja som k Tracyho trom typom verejnosti pridal ešte "štát". Sú to pre mňa štyri odlišné a zároveň súvisiace a prelínajúce sa kontexty služby. Verejná teológia je na Slovensku zatiaľ nie veľmi známy pojem. Mohol by si jej podoby – v rámci vyššie uvedených "typov verejnosti" – trochu konkretizovať? Ak napríklad napíšem článok alebo poskytnem rozhovor do cirkevného periodika, odpoviem na otázku duchovnému lídrovi alebo manželka vytvorí kurikulum a vedie detský tábor na tému "Vadí – nevadí", hlavný cieľ je vždy jeden a ten istý – pozitívna transformácia spoločnosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Ak by som mal použiť biblickú metaforu – chceme prispieť k tomu, aby veriaci čo najlepšie chápali a čo najvernejšie žili Ježišove povolanie byť "svetlom sveta a soľou zeme". Hoci sa nepovažujem za akademického teológa, v rámci možností sa angažujem aj v tomto priestore. Zúčastňujem sa vedeckých konferencií, prispievam do konferenčných zborníkov a odborných časopisov, posielame knihy do univerzitných knižníc a podobne. V budúcnosti by som rád urobil prednáškové turné o verejnej teológii a možno aj učil samostatný predmet, radi by sme poskytovali štipendiá motivovaným študentom, ktorí sa tejto problematike chcú bližšie venovať, pritiahli na Slovensko odborníkov, ktorí by nám pomohli verejnú teológiu rozvíjať a takto by bolo možné pokračovať. Čo chcem týmto všetkým povedať je, že ak nám záleží na pozitívnej transformácii spoločnosti, nemôžeme ignorovať akademické prostredie. To bola cirkev a akadémia. Aké máš skúsenosti s verejnou teológiou v kontexte štátneho priestoru a širšej spoločnosti? Čo sa týka štátu, v minulosti som spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví, ako aj s Cirkevným odborom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Napísal som knižne vydanú odbornú štúdiu, dva rozsiahle znalecké posudky a niekoľko odborných stanovísk, zúčastnil som sa viacerých odborných podujatí a vybudoval si dobré profesionálne vzťahy. V prípade potreby som pripravený byť odborne nápomocný aj v budúcnosti – či už pôjde o konkrétnu osobu alebo úrad. Mnohí si myslia, že teológ patrí buď do cirkvi alebo akadémie a mal by si udržiavať vzdialenosť od koridorov moci. Ako verejný teológ vnímam tento priestor ako prirodzenú súčasť svojej služby. Pod 'štátom' myslím politickú moc všeobecne, vrátane tej na miestnej úrovni. Širšiu verejnosť sa snažím pozvať k premýšľaniu prostredníctvom už zmienených komentárov v celonárodných médiách. Moje texty pravidelne uverejňuje tak "liberálny'" Denník N, ako aj "konzervatívny" denník Postoj, rubrika Svet kresťanstva. Veľmi si túto spoluprácu vážim, nakoľko odzrkadľuje moje chápanie úlohy verejného teológa v súčasnej polarizovanej a rozhádanej spoločnosti. Verejný teológ noviny denne číta a niekedy je prizvaný aj k spoluvytváraniu ich obsahu. Na druhej strane, "neverejný" teológ si zväčša vystačí s Bibliou a teologickou literatúrou, o dianí vo "svete" nie je dostatočne informovaný a širšiu verejnosť neoslovuje. Vráťme sa ešte k Tvojej spolupráci so štátnymi inštitúciami. Mohol by si viac priblížiť ako tento konkrétny akt verejnej teológie vyzeral, čoho sa týkal a aký praktický dopad (na spoločnosť, na ľudí) v konečnom dôsledku mal? Ako som už viackrát uviedol, cieľom (mojej) verejnej teológie je pozitívna transformácia spoločnosti. Mám určitú normatívnu víziu – ako by mala "dobrá spoločnosť" vyzerať a svojou troškou do mlyna chcem prispieť k jej vytváraniu. Štátne inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu v tomto procese a od ich fungovania bude vo veľkej miere závisieť kvalita nášho života. Som presvedčený, že verejný teológ by nemal štát len kritizovať, ale – najmä, ak je o to požiadaný – s ním tiež spolupracovať v prospech spoločného dobra. Jedným z mojich väčších projektov bola zmienená odborná štúdia s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku, ktorú som vypracoval pre Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. V knižnej forme vyšla v roku 2011. V rámci Slovenska išlo o priekopnícku prácu, ktorá predstavila neocharizmatické hnutie v kontexte globálneho pentekostalizmu a zamerala sa na analýzu konkrétneho neocharizmatického spoločenstva. Projekt bol dôležitý pre štát, pretože mu okrem iného poskytol seriózne informácie o kontroverznej náboženskej skupine, ktorá sa od roku 2007 usiluje o registráciu ako cirkev. Navyše, kniha bola dobre prijatá odbornou komunitou, pozitívne reagovali cirkevní lídri ako aj širšia verejnosť, ktorú zaujíma táto problematika. V krátkom čase sa kniha vypredala. Ide skôr o výnimočný príklad, kedy spolupráca so štátnou inštitúciou bola priamo užitočná aj pre ďalšie tri typy verejnosti. Na otázku ohľadne praktického dopadu akéhokoľvek projektu verejného teológa je ťažké odpovedať. Poďakovanie ministra, pozitívna recenzia, citácie odborníkov, ďakovné či prosebné emaily od neznámych ľudí mi poskytli dostatočnú spiatočnú väzbu, aby som vedel, že práca na diskutovanom projekte nebola stratou času. Každé ďalšie sebahodnotenie by mohlo viesť k preceneniu alebo podceneniu hodnoty vlastného úsilia. Jedna vec je istá: verejný teológ je nútený žiť v epistemologickej neistote a nádejať sa, že jeho alebo jej práca má zmysel a prispieva k pozitívnej zmene. Či prispieva alebo nie, je relatívne ľahko zistiť, presný rozsah je však nemožné zmerať. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017).
1 Comment
|