Musí mať verejný teológ nevyhnutne “klasické” teologické vzdelanie? Nevieme o tom, že by v stredo–európskom prostredí teologické fakulty vôbec ponúkali niečo ako postgraduálny program vo verejnej teológii. Začnem – ak môžem – vlastnou akademickou trajektóriou. Moje bakalárske štúdium bolo zamerané na Bibliu, teológiu a kresťanské vzdelávanie. Resty v spoločenských vedách som musel dohánať počas ďalšieho štúdia a samoštúdiom. V USA sa za "klasické" teologické vzdelanie považuje študijný program Master of Divinity, v rámci ktorého sa môže študent špecializovať. Počas jesenného semestra v roku 2000 som študoval s profesorom Eldinom Villafañem dva predmety z oblasti kresťanskej sociálnej etiky, prežil som "druhú konverziu" a povolanie sa tejto oblasti ďalej venovať. Na Harvardovej univerzite som sa potom zameral na vzťah kresťanstva a kultúry, na Chicagskej som študoval filozofickú, teologickú a politickú etiku a teraz na Bostonskej sa venujem transformačnému líderstvu. Určite ste si všimli, že som nikde nespomenul verejnú téologiu – žiadna z inštitúcií, na ktorých som študoval, takýto program ani neponúkala. Dôležitým odlišovacím znakom verejného teológa od iných, je jeho alebo jej interdisciplinárne zameranie a to sa dá dosiahnuť aj v programoch, ktoré nemajú priamo v názve “public theology”. Princeton Theological Seminary takýto program neponúka, ale na (nielen tejto) škole existuje Centrum pre verejnú teológiu a dá sa tu dobre pripraviť na službu verejného teológa. Wesley Theological Seminary vo Washingtone D.C. napríklad magisterský program vo verejnej teológii ponúka. Bývalý spolužiak a priateľ sa angažuje v Etiópii a na jednej z teologických fakúlt pomohol vytvoriť magisterský program vo verejnej teológii. Bolo by skvelé, ak by sa niečo také podarilo aj na Slovensku. Osobne budem spokojný aj vtedy, keď budú teologické fakulty ponúkať dostatok kurzov v oblasti náboženstva a verejného života, teológie a kultúry, kresťanstva a spoločnosti, kresťanskej sociálnej etiky, či verejnej služby cirkvi a mať ľudí, ktorí ich dokážu kompetentne učiť. Chvíľu by síce trvalo, kým by sme videli pozitívne zmeny v spoločnosti, ale tie by prišli. Hoci verejných teológov typu Reinholda Niebuhra sa rodí len niekoľko v každej generácii, v širšom význame tohto slova sa môže verejným teológom stať každý biskup, kňaz, farár, či pastor. Ambíciou teologických škôl by malo byť ich na túto službu pripraviť. Vieš aj o európskych univerzitách alebo think–tankoch, ktoré idú týmto smerom? Aj v Európe existujú školy a profesori, kde sa študenti môžu verejnej teológii na vysokej úrovni venovať. Dnes sú pre talentovaných a pracovitých slovenských študentov tieto programy – na rozdiel od programov v USA – vďaka členstvu v EÚ aj finančné dostupné. Výborným miestom na štúdium je Edinburská univerzita a konkrétne profesor David Fergusson, Oxfordská univerzita a profesor Nigel Bigger a myslím, že aj profesor Tomáš Halík na Karlovej univerzite by sa asi potešil, keby sa pod jeho vedením chcel niekto tejto problematike venovať. Magisterský titul vo verejnej teológii ponúka napríklad Chichesterská univerzita, ku kvalite samotného programu sa však neviem vyjadriť. Nie som si vedomý, že by podobné programy existovali v našom geografickom priestore. Vráťme sa ešte k Tvojmu pôsobeniu na Slovensku. Aké najväčšie prekážky pre verejnú teológiu na Slovensku vidíš a ako by sa podľa Teba dali prekonať? Na Slovensku a aj v ďalších postkomunistických krajinách pozorujem dopyt po verejne angažovaných teológoch a duchovných, a žiadne veľké či dokonca neprekonateľné prekážky pre verejnú teológiu v kontexte slobodnej a demokratickej spoločnosti nevidím. Naopak, vnímam množstvo príležitostí a hlad po teológii, ktorá je relevantná pre život v 21. storočí a dokáže prispieť k budovaniu dobrej spoločnosti a lepšieho sveta. V tomto prípade si myslím, že platí to biblické: “Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo”. Možno prekážky aj existujú, moje vnútorné nastavenie však vidí vždy najskôr príležitosti. Vo všeobecnej rovine možno povedať, že verejná teológia si neporozumie s náboženským fundamentalizmom, denominacionalizmom, neflexibilným liberalizmom a ani militantným ateizmom. S bývalým profesorom Eldinom Villafañem Snáď až na ten militantný ateizmus tu toho máme neúrekom ... Napriek tomu si sa v tomto smere na Slovensku nestretol s nejakým odporom či nepochopením? Osobne som sa zatiaľ nestretol s prípadom, že by mi niekto chcel uprieť hlas vo verejnom priestore alebo by protestoval proti tomu, čo robím. Stretávam sa so záujmom, čoho dôkazom je napokon aj tento rozhovor. Ľudia vo vnútri i vonku cirkvi môžu mať samozrejme otázky a niekedy možno aj predsudky, ale to považujem za úplne normálnu súčasť transformačnej zmeny. Preto treba veci dobre a trpezlivo vysvetľovať a najmä vstupovať do verejného priestoru zodpovedne. Čo to konkrétne znamená, je otázkou na samostatnú úvahu. Aj tu však platí, že verejný teológ nedostane druhú príležitosť urobiť prvý dojem a napáchané chyby sa ťažko naprávajú. Pozrime sa aspoň na jeden príklad – publikačnú činnosť. Jeden z mojich profesorov hovorieval, že “skratka k excelentnosti neexistuje” a varoval nás pred dvojakým nebezpečenstvom: publikovaním “príliš skoro” a “príliš veľa”. Usiloval som sa jeho rady pridŕžať. Tomáš Halík začal písať svoje knižky až po päťdesiatke. Netvrdím, že vek by mal byť determinujúcim faktorom, ale nabádanie k istej zdržanlivosti je, myslím, najmä v čase blogov a sociálnych sietí na mieste. Kompetencia a charakter patria medzi základné piliere, na ktorých stojí zodpovedná verejná teológia. Ak je niektorý s týchto pilerov spochybnený minulými nerozvážnymi vyjadreniami či rozhodnutiami, dôveryhodnosť verejného teológa i samotného projektu verejnej teológie bude podkopaná. Publikačná činnosť, resp. vstupovanie do mediálneho prostredia je nepochybne dôležitou formou praktizovania verejnej teológie. Takýto spôsob však nie je dostupný všetkým. Aké iné podoby ešte môže verejná teológia mať? Začnem opäť od seba, nech nezostaneme len pri teoretizovaní. Moja verejná teológia bola doteraz komunikovaná troma základnými spôsobmi: publikovanie, prezentovanie a poskytovanie konzultácií. A vyjadroval som sa k otázkam spadajúcim pod štyri oblasti: náboženstvo, etika a verejný život, vzťahy štátu a cirkví, verejná služba cirkvi a pentekostálne/charizmatické kresťanstvo. Po absolvovaní terajšieho štúdia sa k nim pridá ešte transformačné líderstvo a spirituálna autobiografia. Vzhľadom na súčasnú geografickú polohu som sa doposiaľ vcelku pochopiteľne najviac venoval publikovaniu. Je to dosť široký záber, ktorý si väčšina akademických teológov nemôže dovoliť, pretože sa od nich očakáva, že sa stanú autoritou v konkrétnej, úzko definovanej oblasti. Môj cieľ, vychádzajúci z vnímania životného poslania, je iný a špecifikoval som ho v odpovedi na prvú otázku. Viem si však predstaviť, že v budúcnosti môžem robiť verejnú teológiu aj inými spôsobmi než doteraz a dokonca si viem predstaviť aj to, že ju nebudem robiť vôbec. Za najdôležitejšie považujem, aby teológ rozumel svojmu povolaniu a verne ho žil. Ak oddelíme teológiu od spirituality, budeme mať problém. V prvom rade sme kresťania, až potom teológovia, a ako kresťania chceme a musíme ísť tam, kde nás bude Kristus posielať. Ale vráťme sa ešte naspäť k podobám verejnej teológie. Verejný teológ nesedí kdesi na opustenom ostrove, zaoberajúc sa výplodmi svojej intelektuálnej fantázie. Agendu mu určuje to, čo sa deje v reálnom svete. Iné podoby bude mať verejná teológia v demokratickej a iné v totalitnej spoločnosti. V tej prvej bude verejný teológ nositeľom pokoja, v tej druhej jeho narušiteľom. V každej bude advokátom slabých a núdznych. Latinskoamerická teológia oslobodenia je formou verejnej teológie a rovnako ňou je kresťanská pravica v USA. Hoci diametrálne odlišné, obe majú výrazné nedostatky, ale aj prvky, ktorými sa zodpovedný verejný teológ pôsobiaci v postkomunistickom kontexte môže nechať inšpirovať. Publicistiku môže nahradiť či doplniť protest – spomeňme si na Martina Luthera Kinga, Jr., politika – pozrime sa na život Abrahama Kuypera, participácia – zamyslime sa nad Johnom Courtneyom Murrayom, dobre premyslená petičná akcia, ale najčastejšie to bude praktické angažovanie sa v prospech spravodlivosti a spoločného dobra. Pre mňa je verejná teológia v tej najzákladnejšej rovine spojená so zodpovednou angažovanosťou teológa/kresťana vo svete s cieľom jeho pozitívnej premeny. Svet začína, ale samozrejme nekončí našou miestnou komunitou – spôsobov, ako sa v nej cirkvi môžu angažovať je mnoho a budú závisieť od konkrétnych problémov, s ktorými sa daná komunita potýka. Dôležitou úlohou verejného teológa je v tomto úsilí cirkvám pomôcť. Mala by mať verejná teológia aj “prorocký rozmer”? Ak áno, v akom slova zmysle a akým spôsobom? Odpoveď je jednoznačne afirmatívna. Verejný teológ by mal byť v spoločnosti prorockým hlasom, ktorý si však nemožno zamieňať s hukotom sirény. Zámerne som pojem “prorocká” nepoužil vo svojom zozname desiatich charakteristík verejnej teológie. Dôvod, prečo som opatrný pri používaní tohto termínu je, že sa často stretávam z jeho nadužívaním, zneužívaním a následnou devalváciou. Jean Bethke Elshtainová, ktorej práca prorocký rozmer nepochybne mala, v jednej zo svojich kníh pomenovala problém celkom presne: “Dlho v sebe prechovávam obavu, že tí, ktorí si pre svoju prácu osvoja silný pojem prorocký, ho z času na čas používajú ako ideologickú zásterku. “Prorocký” príliš často predstavuje odsudzujúcu rétoriku spojenú s konkrétnou politickou agendou.” Pre mňa je diskutovaný rozmer obsiahnutý v charakteristike “normatívna” a zdôrazňovaní, že okrem deskriptívneho a praktického aspektu, by mala verejná teológia mať aj preskriptívny element. Inými slovami, verejný teológ len nepopisuje, ale ponúka tiež normatívne vyjadrenia a hodnotiace súdy. Pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, že teológia a etika by nemali byť od seba oddeľované. Nie každý teologický etik je verejným teológom, ale každý verejný teológ je teologickým etikom, respektíve teológom a etikom. Jeden z rozdielov medzi prorockým hlasom a hučiacou sirénou, je prítomnosť alebo absencia pastorálnej citlivosti. Spolueditor knihy zaoberajúcej sa témou cirkvi a spoločnosti Ak by si si mal vybrať 5 kníh, ktore Ťa ako verejného teológa najzásadnejšie ovplyvnili, ktoré by to boli a prečo?
Viac ako konkrétne knihy ma ovplyvnila osoba a dielo už viackrát spomínaného Reinholda Niebuhra. Podobne ako Niebuhr, aj ja nachádzam inšpiráciu v tradícii augustiniánskeho realizmu, ktorý určuje základné parametre mojej verejnej teológie. Niebuhr na rozdiel od Hobbesa alebo Rousseaua správne zodpovedal antropologickú otázku, čo má zásadný význam pre jeho etické a politické myslenie. Tu je dobré si pripomenúť, že verejní teológovia sú ovplyvnení rôznymi fundamentálnymi teológiami, etickými teóriami a politickými filozofiami, ktoré v konečnom dôsledku určia charakter ich verejnej teológie. Walter Rauschenbusch – jeden z hlavných exponentov sociálneho evanjelia – bol verejným teológom, no jeho myslenie a vízia pre spoločnosť boli značne odlišné od Niebuhrových. V poslednom čase som sa začal hlbšie zaoberať životom a dielom troch brilantných jezuitov – Johna Courtneyho Murraya, Averyho Cardinala Dullesa a Roberta W. McElroya, katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina a v našom kontexte dobre známeho Tomáša Halíka. Všetci chápu dôležitosť zodpovedne angažovaného kresťanstva a ich myšlienky sú pre nás studnicou múdrosti. Napriek tomu, že k niektorým autorom môžeme mať bližšie než k iným, pre verejného teológa je potrebné čítať kvalitných autorov z rôznych teologických tradícií. Ak sa venujeme verejnej teológii, dogmatické otázky a teologické rozdiely ustupujú do úzadia. Napríklad otázka Filioque je pre cirkev a niektorých teológov mimoriadne dôležitá – verejný teológ si jej dôležitosť uvedomuje, ale pre jeho prácu je irelevantná, zatiaľ čo otázka vzťahu kresťanstva a demokracie je pre neho kľúčová. Ak by som mal odporučiť päť kníh, ktoré ponúkajú užitočnú teoretickú rozpravu o verejnej teológii, na myseľ prichádzajú tieto: A Companion to Public Theology (Kim a Day, editori), The Search for an American Public Theology: The Contribution of John Courtney Murray (McElroy), Constructing a Public Theology: The Church in a Pluralistic Culture (Thiemann), The Analogical Imagination: Christian Theology and Culture of Pluralism (Tracy), a Public Theology and Political Economy (Stackhouse). Ak by mal niekto záujem vidieť príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte, môže si prečítať moju nedávno vydanú zbierku publicistických esejí Kresťanstvo, etika a verejný život. Všetci myslitelia, ktorých som spomenul v našom rozhovore, ma nejakým spôsobom ovplyvnili. Najviac ma však ovplyvnili traja profesori, s ktorými som mal tú česť a radosť študovať: Eldin Villafañe, Harvey Cox a Jean Bethke Elshtainová. Títo vo viacerých dôležitých ohľadoch rozdielni myslitelia zanechali na mne v konkrétnych obdobiach môjho intelektuálneho vývoja nezmazateľnú stopu. Ak by som ich nikdy nestretol, môj život – nielen ten akademický – by sa uberal iným smerom. Trúfalá otázka by znela, “Akým smerom?” Vieš si predstaviť, že by si robil niečo iné? V roku 1991 som odpovedal na – čo som vnímal ako – Božie volanie a svoj život som zasvätil službe, ktorej formy boli počas môjho doterajšieho života rôzne. V čase, keď som stretol Eldina Villafañeho, som pôsobil v pozícii pastora a moje chápanie vecí bolo v porovnaní so súčasným značne obmedzené. Ak by som Eldina nestretol, asi by som pokračoval v pastoračnej službe a nešiel ďalej študovať. Je pravdepodobné, že by som robil nejaký typ kresťanskej služby, ale viac si naozaj netrúfnem povedať. V tejto súvislosti ma napadajú v inom kontexte vyslovené slová Donalda Rumsfelda: “Existujú známe známa: existujú veci, o ktorých vieme, že sú známe. Vieme tiež, že existujú známe neznáma: to znamená, že existujú veci, o ktorých vieme, že sú nám neznáme. Ale existujú aj neznáme neznáma – tie veci, o ktorých nevieme, že sú nám neznáme.” Kresťan je pútnikom na ceste a na jej jednotlivých úsekoch sa snaží rozpoznať Boží hlas. Boh k človeku okrem iného prehovára skrze ľudí, ktorých na ceste postretne. Veľmi sa nezaoberám otázkami typu “čo by bolo, keby” som danú osobu nikdy nestretol. Za každú, ktorú som na ceste stretol a pomohla mi dostať sa bližšie k cieľu, som vďačný a snažím sa od nej niečo naučiť. Zároveň by som chcel byť takou osobou pre iných. Srdečná vďaka za rozhovor! Potešenie bolo na mojej strane. Ďakujem za váš záujem o verejnú teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017).
1 Comment
V minulej časti rozhovoru sme sa viac venovali “verejnému” aspektu verejnej teológie. Čo ale teológia samotná? Nie je teológia ako teológia: je rozdiel, či do verejného priestoru vstúpi Tomáš Halík alebo Joel Osteen. Akú potrebuje slovenský verejný priestor? Keďže etika zodpovednosti zohráva kľúčovú úlohu v mojej verejnej teológii, je prirodzené, že krátka, jednoslovná odpoveď bude: “zodpovednú”. Kvalita verejnej teológie je pochopiteľne závislá od kvality teológa, ktorý sa vo verejnom priestore angažuje. Veľký rozdiel medzi uvedenými osobami je v úrovni ich vzdelania. Navyše, jedného možno považovať za verejného teológa, zatiaľ čo druhý je televízny evanjelizátor, ktorý svojim posolstvom oslovuje najmä populárnu verejnosť. Užitočnejšie pre naše ciele by asi bolo porovnať jablká s jablkami a hrušky s hruškami. Na Slovensku máme napríklad štyroch publicistov, ktorí pravidelne prispievajú do mienkotvorných denníkov a identifikujú sa vo verejnom priestore ako teológovia. Je možné každého z nich považovať vo svetle relevantnej literatúry za verejného teológa? V čom sú si podobní a v čom odlišní? Aký je ich prínos pre cirkev a spoločnosť? Chýbal by ich hlas vo verejnom priestore? Ktorý z týchto hlasov by chýbal najviac a prečo? O verejnej teológii sa učíme nielen z kníh, ale aj starostlivým pozorovaním a porovnávaním verejne angažovaných teológov. Rovnako môžeme analyzovať verejnú službu konkrétnych duchovných a spoločenstiev, ktoré vedú. Sú uzavretými do seba alebo príkladom toho, čo nazývame “public church” (verejná cirkev)? Ak sú verejne angažovanými, sú nástrojom priaznivej transformačnej zmeny v komunite, kde pôsobia? Tu vôbec nezáleží na tom, či ide o katolícku, evanjelickú alebo niektorú z menších cirkví. Všetci kresťania boli povolaní “milovať blížneho ako seba samého” – okrem individuálnych skutkov lásky tak robíme, keď sa podieľame na vytváraní dobrej spoločnosti, v ktorej náš blížny môže v čo najväčšej miere žiť dobrý život. Možno to vyznie triviálne, ale čo máš konkrétne na mysli pod pojmom “dobrý život” pre svojho blížneho, o ktorý sa ako verejný teológ usiluješ? Pýtate sa identickú otázku, akou sa zaoberali veľkí grécki filozofi či kresťanskí myslitelia. Ide o jednu z fundamentálnych otázok morálnej filozofie, ktorá však nie je objektom hlavného záujmu verejného teológa. Otázka, na ktorú by však mal každý verejný teológ byť schopný informovane odpovedať, sa týka normatívnej vízie "dobrej spoločnosti", pretože jeho základnou úlohou by malo byť prispieť k vytváraniu práve takej spoločnosti. V Denníku N som v minulosti publikoval článok s názvom V akej spoločnosti chceme žiť?, v ktorom predostieram myšlienku, že základné stavebné kamene dobrej spoločnosti sú sloboda, mier (pokoj) a spravodlivosť. Čiastočne tam svoje chápanie objasňujem a v dohľadnej budúcnosti sa chystám o tejto téme napísať viac. Každý človek si môže definovať "dobrý život" trochu inak, pre všetkých však platí, že takýto život nie je možné – v realisticky dosiahnuteľnej miere – žiť v krajine, kde vládne despota, zúri vojna alebo neexistuje vymožiteľnosť práva. Toto sú príklady, ktoré sa, vďaka Bohu, netýkajú súčasného Slovenska. Avšak, aj tu platí, ako nám Reinhold Niebuhr správne pripomína, že "ľudské šťastie je v bežnom vzťahu determinované rozdielom medzi trochu väčšou a trochu menšou spravodlivosťou". Dobrý život je šťastný život a šťastnejšie sa žije tam, kde sa spoločnosť viac približuje k ideálu spravodlivosti. O vytváranie takej spoločnosti by sa mal verejný teológ usilovať. Zdôrazňujem spravodlivosť, pretože v tejto oblasti má Slovensko najväčšie nedostatky. Už roky žiješ v USA, dokonca si prijal americké občianstvo. Napriek tomu udržiavaš aktívny kontakt so Slovenskom a na viacerých úrovniach tu pôsobíš. V čom vidíš základné prieniky a rozdiely medzi slovenským a americkým verejno-teologickým kontextom? Ako aj v niektorých iných oblastiach, aj vo verejnej teológii je USA niekoľko krokov pred zvyškom sveta. Na Slovensku sa navyše teologické myslenie nerozvíjalo prirodzeným spôsobom a ak existuje nejaká teológia, ktorú totalitné režimy nenávidia, je to verejná teológia. Dedičstvo komunizmu je aj v tejto oblasti stále cítiť. Slovenskí verejní teológovia budú teda celkom prirodzene čerpať od kolegov z USA, ale aj ďalších krajín a zároveň ich obohacovať svojim skúsenosťami spojenými so životom v postkomunistickej krajine. Verím, že sa to bude diať v čoraz väčšej miere a vkladám do malého Slovenska veľkú nádej. Nedávno vydaná kniha – príklad praktizovania verejnej teológie v slovenskom kontexte Do akej miery sú postrehy amerického verejného teológa prenosné do našej situácie? Čo sa mňa týka, nepovažujem sa za “amerického verejného teológa” – som verejným teológom, ktorý v súčasnosti žije a študuje v USA a svoju službu zameriava na Slovensko. Situáciu na Slovensku poznám paradoxne lepšie ako v USA, čo je dôsledkom toho, že jej venujem nepomerne viac času a pozornosti. Pravidelne sledujem večerné správy, publicistické relácie, tlačové besedy, čítam dennú tlač a slovenské knihy, počúvam kázne z rôznych cirkví, komunikujem s ľuďmi zo Slovenska a minimálne raz za rok sa ho snažím navštíviť – v lete tam budem dva mesiace. Som blízko a zároveň mám odstup, čo v tomto čase považujem skôr za výhodu. Toto všetko sa môže zmeniť, ale momentálne je to tak. Nerobí mi teda problém veci kontextualizovať. Americkým verejným teológom bol Reinhold Niebuhr, ktorého považujem spolu s Karlom Barthom a Paulom Tillichom za troch najvýznamnejších protestanských teológov 20. storočia. Zostáva pre mňa čiastočne záhadou, že na Slovensku je aj po páde komunizmu tak málo známy a za jednu zo svojich úloh považujem jeho myslenie slovenskej verejnosti približovať. Som presvedčený, že najmä slovenskí teológovia a duchovní by mali Niebuhra poznať – lepšieho dialogického partnera pre verejného teológa by sme hľadali ťažko. Samozrejme, Niebuhr žil v inej dobe a kultúre a jeho myšlienky je potrebné kontextualizovať. Keď Dietrich Bonhoeffer navštívil v roku 1939 prestížny Union Theological Seminary v New Yorku, nebol školou a ani Niebuhrom príliš nadšený. Okrem iného si myslel, že sa tu nerobí skutočná – rozumej dogmatická – teológia a že teológia sa stala podriadenou sociálnej etike. Ide tu podľa mňa o príklad nemeckého akademického teológa, ktorý v tom čase neporozumel rozvíjajúcemu sa projektu amerického verejného teológa. Neskôr sa Bonhoefferov pohľad na Niebuhra zmenil a stali sa priateľmi. Dnes už k takýmto predsudkom vo svete veľkej teológie dochádza len zriedka – prakticky každému je jasné, že existujú rôzne typy a spôsoby robenia teológie. Pred University of Chicago Divinity School, alma mater Niebuhr je téma na niekoľko rozhovorov ... Mohol by si však vypichnúť hlavné ťažisko Niebuhrovho diela, ako aj jeho relevanciu pre slovenský kontext? Čo si od Niebuhra môže zobrať napríklad niekto, kto neštudoval teológiu v akademickom prostredí? Akým smerom by jeho myšlienky ovplyvnili verejnú teológiu na Slovensku a čo by mohli priniesť?
Najlepšiu odpoveď, ktorú dokážem dať na takto široko koncipovanú otázku, je použiť konkrétny prípad. Minulý rok sa na pôde Trnavskej univerzity konala zaujímavá medzinárodná konferencia na tému: “Migrácia: Náboženstvá bez hraníc – európska a americká perspektíva.” Pozvanie som rád prijal, pretože táto mimoriadne závažná téma jednoznačne spadá do oblasti záujmu verejného teológa. Ak sa znovu vrátime k našej diskusii o “verejnej” a “neverejnej” teológii, téma migračnej a utečeneckej krízy slúži ako dobrý príklad k zamysleniu. Vo svojom príspevku som obhajoval prístup, ktorý som označil pojmom “realistický idealizmus” a za konverzačného partnera som si prizval práve Reinholda Niebuhra. Príspevok bol publikovaný v anglickom zborníku. V slovenčine vyšiel v skrátenej a upravenej forme pod názvom Kresťanský prístup k migračnej kríze? Realistický idealizmus na Postoji a hlavný argument, z ktorého môj prístup vychádzal, som prezentoval už skôr v Denníku N v texte s názvom Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvitu. Tieto dva krátke texty ukazujú jeden konkrétny príklad ako môže byť Niebuhr relevantný pre slovenský kontext. Aj na tomto príklade možno vidieť rozdiel medzi verejným a neverejným teológom: verejnému teológovi záleží na tom, aby sa jeho myšlienky dostali (aj) k širšej verejnosti. Čo si môžu od Niebuhra zobrať osoby, ktoré teológiu neštudovali, bude závisieť od konkrétnej osoby a samozrejme aj od spôsobu, ktorým budú jeho myšlienky širšej verejnosti prezentované. Ja som o Niebuhrovi publikoval niekoľko textov a vo svojich článkoch som ho viackrát citoval. Každý z týchto textov je dostupný aj osobám, ktoré teológiu neštudovali. Verejná teológia musí byť zrozumiteľná. Je množstvo myšlienok, ktorými sa verejne angažovaní teológovia môžu u Niebuhra inšpirovať – niekoľko som prezentoval aj v tomto rozhovore – čo však v tomto čase považujem za dôležitejšie ako konkrétne myšlienky je, že v Reinholdovi Niebuhrovi máme emblematický príklad verejného teológa pracujúceho v tradícii kresťanského realizmu a partnera na plodný dialóg. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). Emigroval do Spojených štátov, aby sa stal kazateľom. Životná cesta ho však priviedla na najprestížnejšie akademické inštitúcie amerického kontinentu, kde rozvíja projekt "verejnej teológie". Publikuje a prednáša v zahraničí, ale aj na rodnom Slovensku, kde ho poznajú najmä z pravidelných komentárov v najčítanejších slovenských periodikách. Ľubomír Martin Ondrášek. V posledných rokoch Ťa slovenskí čitatelia spoznali najmä vďaka komentárom, ktorými pravidelne prispievaš do viacerých známych periodík. V jednom z nich si sa nedávno predstavil ako "verejný teológ". Ako sa z amerického Slováka stal slovenský verejný teológ? V roku 1995 som odišiel do USA študovať teológiu. Nasledovalo náročné obdobie, kedy som musel skĺbiť študijné, pracovné a rodinné povinnosti, navyše v novej krajine. Po anglicky som sa začal učiť až ako dospelý, takže aj v tomto ohľade boli začiatky ťažké. Prvých desať rokov som sa preto zaujímal o spoločenské a politické diane na Slovensku len sporadicky. Nebolo veľa času a ani informácie sa nešírili tak, ako sa vďaka moderným technológiám šíria dnes. V roku 2007, po prekonaní vážnej choroby, som začal viac premýšľať, ako by som mohol byť pre krajinu môjho pôvodu prospešný a odovzdať niečo z nadobudnutých znalostí a skúseností. O dva roky neskôr – pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie – sme spolu s manželkou založili v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, s cieľom prispieť svojou trochou k pozitívnej transformácii postkomunistických krajín, zameriavajúc sa pochopiteľne najskôr a najmä na Slovensko. Usilujem sa tento cieľ uskutočňovať z pozície "verejného teológa", čím chcem zároveň podporiť vznik a rozvoj tohto typu teológie. Na Slovensku to bol donedávna neznámy pojem a koncept, ja som ho prvýkrát použil v roku 2017, keď už bola za mnou nejaká práca, ktorá by tento spôsob robenia teológie mohla ilustrovať. Hoci kladiem väčší dôraz na praktizovanie verejnej teológie než teoretizovaniu o nej, oboje je dôležité a preto som ju začal predstavovať a som rád, že v tom môžem pokračovať aj prostredníctvom tohto rozhovoru. Čo si má teda čitateľ predstaviť, keď počuje pojem "verejný teológ"? Význam a používanie termínu v zahraničí nie je ustálené a ja sa tiež k jeho používaniu nestaviam dogmaticky. Myslím si však, že je dobré, aby sme rozlišovali medzi verejnými teológmi a tými neverejnými, a ak sa usilujeme o odbornú precíznosť, možno aj medzi verejnými teológmi a verejne angažovanými teológmi či duchovnými. V angličtine sa termín používa v širšom i užšom význame slova. Dobrým príkladom je americký prezident Abraham Lincoln, ktorý bol z určitého uhlu pohľadu verejným teológom, zatiaľ čo z iného ním byť nemohol, pretože nesplnil ani ten najzákladnejší predpoklad – teologické vzdelanie. Bežný človek vníma takého Lincolna v prvom rade ako politika ... Môžeme považovať kresťanov v politike za verejných teológov? Čo by si im poradil, aby sa aj v tejto roli stávali čoraz kompetentnejšími? Aj ja vnímam Lincolna v prvom rade ako politika a určite by som ho nepoužil ako reprezentatívny príklad verejného teológa. Na druhej strane, napríklad jeho slávny gettysburgský prejav obsahuje viacero zaujímavých teologických motívov. Kresťanov v politike za verejných teológov nepovažujem, hoci verejný teológ sa – ako každý iný občan – politikom môže stať. V čase, kedy sa tento termín na Slovensku ešte len udomácňuje, myslím si, že treba byť obzvlášť opatrní, ako ho používame. V snahe vyhnúť sa terminologickému zmätku a dosiahnuť aspoň minimálne potrebnú úroveň precíznosti, bude asi lepšie, ak ho budeme používať v užšom význame slova. Kresťanom v politike by som poradil, aby sa vyhli pokušeniu robiť politiku identity a nezneužívali v politickom súboji "kresťanskú kartu". Politikov v základnej a zjednodušenej rovine nerozlišujem na kresťanských a tých iných, ale na dobrých a zlých. Dobrý politik má pevný charakter a politické zručnosti, ktoré prinášajú konkrétne výsledky v prospech spoločného dobra. Zlému politikovi jedna z týchto dvoch vecí chýba. Zodpovedný občan s ambíciou vstúpiť do politiky by sa mal snažiť oba menované aspekty vo svojom živote rozvíjať. Ľudské bytosti majú mimoriadnu schopnosť učiť sa pozorovaním a napodobňovať. Aj politici potrebujú vzory, ktorých životy študujú a učia sa z nich. Ak je niekoho vzorom napríklad už spomínaný Lincoln, šanca, že sa stane dobrým politikom, je omnoho vyššia ako u osoby, ktorá žiadny pozitívny vzor nemá. Vráťme sa k samotnému pojmu "verejná teológia". Vzhľadom na charakter kresťanstva vyplývajúceho z Veľkého povolania, existuje vôbec niečo ako "neverejná teológia"? Ak áno, kde sa neverejná teológia odohráva a akým spôsobom je neverejná? Opäť to závisí od perspektívy, z ktorej k otázke pristupujeme. Zárodky verejnej teológie možno nájsť už v spisoch Novej zmluvy či majstrovskom diele Sv. Augustína O Božej obci, no samotný pojem je relatívne nový. Prvýkrát ho v angličtine použil historik náboženstva Martin Marty a o štyri desaťročia neskôr je "public theology" (verejná teológia) nielen zaužívaný termín, ale aj pomerne robustný koncept, ktorý akademici dokážu dôkladne rozpitvať. Je dôležité byť o týchto akademických diskusiách informovaný, poznať literatúru, ale ak chceme o verejnej teológii nielen rozprávať, ale ju aj praktizovať, nemali by sme do nich príliš zamotať. Dobrá definícia dokáže mnohé osvetliť a implicitne zodpovie aj na položenú otázku. Jednu takú nám ponúka E. Harold Breitenberg. Verejná teológia je podľa neho "nábožensky informovaný diskurz, ktorého cieľom je byť zrozumiteľným a presvedčivým pre prívržencov v rámci vlastnej náboženskej tradície a súčasne zrozumiteľným a možno aj presvedčivým pre tých, ktorí sú mimo nej; zaoberá sa otázkami týkajúcimi sa náboženskej komunity, ale aj širšej spoločnosti vrátane tých, ktorí sa identifikujú s inou alebo žiadnou náboženskou tradíciou; a na dosiahnutie takýchto cieľov sa opiera o zdroje poznatkov, jazyk, metódy argumentácie a zdvôvodňovania, ktoré sú teoreticky prístupné všetkým". Prísne konfesionálna alebo striktne akademická teológia sú teda príkladom teológií, ktoré nemožno označiť – v našom zmysle slova – za verejné. To podľa mňa neznamená, že sú menej dôležité a ani to, že verejný teológ nemôže byť duchovným konkrétnej cirkvi alebo akademickým pracovníkom. Každá teológia, ktorá je oddelená od etiky a verejného života, vrátane politiky, je v kontexte našej diskusie "neverejná". Naopak, kresťanský verejný teológ je osobou, ktorá sa dokáže kompetentne vyjadrovať k celej škále spoločenských a politických otázok a robí to spôsobom, ktorý je prístupný aj ľuďom mimo cirkvi. Samozrejme, každé diferencovanie teológie je ľudským výtvorom a má svoje obmedzenia. Z toho by mohlo vyplynúť, že verejná teológia je definovaná skôr kontextom, resp. priestorom, v ktorom sa odohráva, ako jej "teologickým" obsahom. Alebo tu zachádzame priďaleko? Excelentná otázka. V minulosti som napísal, že za najlepšiu verejnú teológiu považujem takú, ktorá je "kontextuálna, interdisciplinárna, dialogická, normatívna, dialektická, apolitická, ekumenická, pneumatologická, kolaboratívna a zrozumiteľná". Nie náhodou som ako prvú z vymenovaných desiatich charakteristík uviedol kontextualitu – objektívne patrí medzi príznačné znaky verejnej teológie. Keďže som kresťanský teológ a záleží mi na tom, aby mala verejná teológia aj spirituálny rozmer, zahrnul som ako jeden zo znakov aj "pneumatologickosť". Spolu s "ekumenicitou" sú to vlastne jediné dva znaky, ktoré naznačujú, že ide o kresťanskú verejnú teológiu. Je dôležité si uvedomiť, že verejná teológia nemusí byť len kresťanská. Abraham Joshua Heschel je podľa mňa dobrým príkladom židovského verejného teológa. Nie náhodou si tak dobre rozumel s Reinholdom Niebuhrom. Teologický obsah je, samozrejme, dôležitý a ovplyvňuje kvalitu verejnej teológie. Konfesionálnosť však musí zostať v úzadí. Uvediem dva príklady. Jedným z definujúcich znakov verejnej teológie Tomáša Halíka je "katolicita" v širšom i užšom význame slova – napokon, je to rímskokalícky kňaz. Vo verejnom priestore však nevystupuje ako predstaviteľ konkrétnej cirkvi a jeho posolstvo určené širšej verejnosti sa neviaže na konkrétnu konfesiu. Kniha Roberta Benneho The Paradoxical Vision: A Public Theology for the Twenty-First Century (Paradoxná vízia: Verejná teológia pre dvadsiate prvé storočie) je príkladom verejnej teológie, ktorá je zakorenená v evanjelickej teologickej tradícii. Ani tu však nejde o striktne konfesionálnu teológiu. Ľubomír Martin Ondrášek a Tomáš Halík, Chicago. Ako by si popísal verejný priestor (public square), do ktorého je potrebné teológiu vniesť?
Mnohí, ktorí sa zaoberajú verejnou teológiou, by sa pri odpovedi na túto otázku odvolali na Davida Tracyho, ktorý obhajuje myšlienku, že každá autentická teológia je verejná a úlohou teológa je adresovať "three publics" (tri typy verejnosti): širšiu spoločnosť, akadémiu a cirkev. V dnešnej dobe úzkych špecializácií je to však ťažké a nie som si istý, či by sme na každého teológa mali položiť také bremeno. Aj preto sa mi páči koncept verejného teológa, ktorý sa zameriava na širšiu verejnosť, ale zároveň neignoruje cirkev ani akadémiu. Ja som k Tracyho trom typom verejnosti pridal ešte "štát". Sú to pre mňa štyri odlišné a zároveň súvisiace a prelínajúce sa kontexty služby. Verejná teológia je na Slovensku zatiaľ nie veľmi známy pojem. Mohol by si jej podoby – v rámci vyššie uvedených "typov verejnosti" – trochu konkretizovať? Ak napríklad napíšem článok alebo poskytnem rozhovor do cirkevného periodika, odpoviem na otázku duchovnému lídrovi alebo manželka vytvorí kurikulum a vedie detský tábor na tému "Vadí – nevadí", hlavný cieľ je vždy jeden a ten istý – pozitívna transformácia spoločnosti prostredníctvom verného svedectva a efektívnej služby cirkvi. Ak by som mal použiť biblickú metaforu – chceme prispieť k tomu, aby veriaci čo najlepšie chápali a čo najvernejšie žili Ježišove povolanie byť "svetlom sveta a soľou zeme". Hoci sa nepovažujem za akademického teológa, v rámci možností sa angažujem aj v tomto priestore. Zúčastňujem sa vedeckých konferencií, prispievam do konferenčných zborníkov a odborných časopisov, posielame knihy do univerzitných knižníc a podobne. V budúcnosti by som rád urobil prednáškové turné o verejnej teológii a možno aj učil samostatný predmet, radi by sme poskytovali štipendiá motivovaným študentom, ktorí sa tejto problematike chcú bližšie venovať, pritiahli na Slovensko odborníkov, ktorí by nám pomohli verejnú teológiu rozvíjať a takto by bolo možné pokračovať. Čo chcem týmto všetkým povedať je, že ak nám záleží na pozitívnej transformácii spoločnosti, nemôžeme ignorovať akademické prostredie. To bola cirkev a akadémia. Aké máš skúsenosti s verejnou teológiou v kontexte štátneho priestoru a širšej spoločnosti? Čo sa týka štátu, v minulosti som spolupracoval s Ústavom pre vzťahy štátu a cirkví, ako aj s Cirkevným odborom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Napísal som knižne vydanú odbornú štúdiu, dva rozsiahle znalecké posudky a niekoľko odborných stanovísk, zúčastnil som sa viacerých odborných podujatí a vybudoval si dobré profesionálne vzťahy. V prípade potreby som pripravený byť odborne nápomocný aj v budúcnosti – či už pôjde o konkrétnu osobu alebo úrad. Mnohí si myslia, že teológ patrí buď do cirkvi alebo akadémie a mal by si udržiavať vzdialenosť od koridorov moci. Ako verejný teológ vnímam tento priestor ako prirodzenú súčasť svojej služby. Pod 'štátom' myslím politickú moc všeobecne, vrátane tej na miestnej úrovni. Širšiu verejnosť sa snažím pozvať k premýšľaniu prostredníctvom už zmienených komentárov v celonárodných médiách. Moje texty pravidelne uverejňuje tak "liberálny'" Denník N, ako aj "konzervatívny" denník Postoj, rubrika Svet kresťanstva. Veľmi si túto spoluprácu vážim, nakoľko odzrkadľuje moje chápanie úlohy verejného teológa v súčasnej polarizovanej a rozhádanej spoločnosti. Verejný teológ noviny denne číta a niekedy je prizvaný aj k spoluvytváraniu ich obsahu. Na druhej strane, "neverejný" teológ si zväčša vystačí s Bibliou a teologickou literatúrou, o dianí vo "svete" nie je dostatočne informovaný a širšiu verejnosť neoslovuje. Vráťme sa ešte k Tvojej spolupráci so štátnymi inštitúciami. Mohol by si viac priblížiť ako tento konkrétny akt verejnej teológie vyzeral, čoho sa týkal a aký praktický dopad (na spoločnosť, na ľudí) v konečnom dôsledku mal? Ako som už viackrát uviedol, cieľom (mojej) verejnej teológie je pozitívna transformácia spoločnosti. Mám určitú normatívnu víziu – ako by mala "dobrá spoločnosť" vyzerať a svojou troškou do mlyna chcem prispieť k jej vytváraniu. Štátne inštitúcie zohrávajú kľúčovú úlohu v tomto procese a od ich fungovania bude vo veľkej miere závisieť kvalita nášho života. Som presvedčený, že verejný teológ by nemal štát len kritizovať, ale – najmä, ak je o to požiadaný – s ním tiež spolupracovať v prospech spoločného dobra. Jedným z mojich väčších projektov bola zmienená odborná štúdia s názvom Neocharizmatické hnutie na Slovensku, ktorú som vypracoval pre Ústav pre vzťahy štátu a cirkví. V knižnej forme vyšla v roku 2011. V rámci Slovenska išlo o priekopnícku prácu, ktorá predstavila neocharizmatické hnutie v kontexte globálneho pentekostalizmu a zamerala sa na analýzu konkrétneho neocharizmatického spoločenstva. Projekt bol dôležitý pre štát, pretože mu okrem iného poskytol seriózne informácie o kontroverznej náboženskej skupine, ktorá sa od roku 2007 usiluje o registráciu ako cirkev. Navyše, kniha bola dobre prijatá odbornou komunitou, pozitívne reagovali cirkevní lídri ako aj širšia verejnosť, ktorú zaujíma táto problematika. V krátkom čase sa kniha vypredala. Ide skôr o výnimočný príklad, kedy spolupráca so štátnou inštitúciou bola priamo užitočná aj pre ďalšie tri typy verejnosti. Na otázku ohľadne praktického dopadu akéhokoľvek projektu verejného teológa je ťažké odpovedať. Poďakovanie ministra, pozitívna recenzia, citácie odborníkov, ďakovné či prosebné emaily od neznámych ľudí mi poskytli dostatočnú spiatočnú väzbu, aby som vedel, že práca na diskutovanom projekte nebola stratou času. Každé ďalšie sebahodnotenie by mohlo viesť k preceneniu alebo podceneniu hodnoty vlastného úsilia. Jedna vec je istá: verejný teológ je nútený žiť v epistemologickej neistote a nádejať sa, že jeho alebo jej práca má zmysel a prispieva k pozitívnej zmene. Či prispieva alebo nie, je relatívne ľahko zistiť, presný rozsah je však nemožné zmerať. Ľubomír Martin Ondrášek, MDiv, ThM, AMRS, DMin (cand.) Absolvoval Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. V minulosti pôsobil ako pastor v Novom Anglicku, prednášal na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone a vykonával znaleckú činnosť pre Cirkevný odbor Ministerstva kultúry SR. Ako verejný teológ sa primárne zaoberá otázkami náboženstva, etiky a verejného života. V roku 2009 založil spolu s manželkou v Chicagu kresťanskú organizáciu Acta Sanctorum, ktorej je prezidentom. V súčasnosti si robí doktorát v transformačnom líderstve na Boston University. Nedávno mu vyšla kniha Kresťanstvo, etika a verejný život (2017). |